I AM WOLFIE: Život za hradbami ||2. ✔

9.Biely krištáľ

Môj plač sa rozliehal ďalekým lesom. Toľká bolesť. Znova ma všetci opustili. Čo robím zle? Som naozaj až tak zlá? Chytila som sa za vlasy a z plného hrdla zakričala. Neďaleko mňa udrel blesk. No nebol jediný. Tak ako som kričala, tak sa aj ozývali hromy a všade vôkol mňa, narážali do zeme blesky. Cítila som, ako zo mňa postupne odchádza všetok hnev a bolesť. No zároveň som sa cítila čoraz slabšia a slabšia. To, čo mi Trevis urobil ma tak veľmi bolelo, ale nemohla som sa tým nechať zožierať aj naďalej.

Z ľadu som pred sebou vytvorila jeho dokonalú postavu a celou silou som sústredila len na jednu vec. Na to, aby som tú sochu, zasiahla bleskom, tak silným, aby som všetku nenávisť voči nemu odohnala preč. A predsa, aj keď som videla ako do sochy Trevisa udrel blesk a roztrieštil ho na tak malé kúsky, až nebolo poznať, že to bol ľad, stále som cítila tú krivdu. Toľkú bolesť už moje srdce predsa nemôže zniesť.

Z môjho hrdla sa znova ozval bolestný výkrik. Ale tentokrát, sa už žiadne blesky a ani hromy neobjavili. Tentokrát to bolo iba prázdne ticho. Prázdne ticho.. To som bola ja, tak som sa cítila. Vedela som, že moje vlasy zdobil už ďalší biely prameň, ale už mi to bolo jedno. Aj keby som zomrela, bolo by to všetkým jedno. Veď čo už len ja môžem pre druhých znamenať?

Trevis ma využil. Ash sa na mne dobre zabával. Valéria ma ponížila a ublížila mi. Ollie ma odkopol pri prvej príležitosti. Tigi vďaka mne dosiahla podobu človeka. Rhenesis s Adabaránom sa pred ostatnými stali milujúci panovníci. Všetci ma len využili, alebo sa na mne rovno dobre zabávali.

Bola som tak naivná, až sa mi chcelo kričať.

A presne to som spravila. S každým mojím výkrikom, som pocítila, ako sa moje vlasy menia. Ako naberajú bielu farbu. Chcela som to urýchliť. Aj tak by sa to raz stalo, tak na čo čakať?

Môj posledný výkrik dosiahol svoj požadovaný cieľ. Moje vlasy boli už kompletne biele. Presne tak ako moje oči. Všetky moje spomienky, dokázali presne to, čo som chcela. Zmenili ma.

Pomaly som sa postavila na svoje trasuce sa nohy a rozhliadla sa okolo seba. V mojom okolí bol na zemi vypálený kruh a všetko v tom kruhu, bolo mŕtve. Všetky stromy, rastliny.. Tráva bola úplne čierna a ešte sa z nej vznášal čierny dym.

Ja.. Moje vlasy boli biele, biele ako sneh. Moje oči boli rovnako biele. Moja pokožka bola tak svetlá, až sa zdala byť rovnako biela. A moje čierne roztrhané šaty, sa zmenili na nádherné biele šaty. Pripadala som si tak čistá a nevinná. Ale to bola hlúposť. Ja nemôžem byť dobrá. Veď kvôli mne sa deje toľko zlých vecí. Ja som chodiace zlo samo o sebe. A preto som sa nenávidela. Za to všetko, čo som spôsobila. Za to, koľkím som ublížila. Znova som zavzlykala a po tvári mi stiekla slza, ktorá sa zmenila na čistý ľad. Alebo.. Prezrela som si malú slzu dôkladnejšie. Vyzerala ako krištáľ. Biely krištáľ. Ihneď som ju pustila na zem a cúvla dozadu.

Biely krištáľ. Biely krištáľ. Biely krištáľ. Biely krištáľ. Biely krištáľ. Biely krištáľ.

Opakovala som si v hlave tie isté slová. Toto, toto mi niečo pripomína. Už som na to určite narazila. Ale kde?!

"Wolfie.."

Z môjho premýšľania ma vyrušil až hlas. Jemný a milý, ale za to autoritatívny. Chrapľavý, ale pre moje uši ako rajská hudba.

Pomaly som zdvihla hlavu pred sebou uvidela niekoho, koho som si myslela, že už nikdy neuvidím. Trevisa.

Jeho pohľad bol tak nežný a ľútostivý, až mi vyrazilo dych. Párkrát som musela zaklipkať očami, aby som sa uistila, že nie je iba výmysel. Ale stále tam stál. Stále sa na mňa pozeral. Pozeral sa na mňa s toľkou láskou, až som sa mala chuť niekam skryť.

"Trevis.." Vydýchla som omámene. Chcela som sa za ním rozbehnúť a skočiť mu do náručia. Chcela som ho pevne objať. Chcela som ho pobozkať, čo je u mňa úplne nový pocit. Chcela som mu povedať toľko vecí. Chcela som po ňom kričať. Chcela som mu ublížiť. Chcela som mu ukázať, že mi vôbec nechýbal. Chcela som toľko protichodných vecí. Nevedela som, čo mám urobiť. Preto som len stála a nechala si po lícach kotúľať slzy, ktoré sa menili na biely krištáľ.

"Wolfie.. Ja.." Spravil ku mne krok, ale zastavil ho hlas. Silný a mocný, no mne predsa tak známy.

"Priblíž sa k nej a zabijem ťa." Zavrčal výhražne Ollie. On sa vrátil. Je tu. Otočila som sa. Stál za mnou a pripravený na boj. "Ty si sa vrátil!". zakričala som a bez rozmyslu som skočila k nemu. Silno som ho objala. Predsa ma tu len tak nenechal. Bola som tak slabá a keď ma objal naspäť, prišla som si tak malá a zraniteľná. "Áno, vrátil. To, že sme sa pohádali, ešte neznamená, že sa na teba vykašlem." Zasmial sa a privinul si ma k sebe tesnejšie. Vtedy som si spomenula na Trevisa a otočila sa.

Stál tam, kde aj predtým. Ani sa nepohol z miesta, ale jeho pohľad bol iný. Plný hnevu, opovrhnutia, bolesti a sklamania. Jeho oči sa menili na červené a a jeho tesáky sa mu pomaly vysúvali. "Tre-trevis?" Opýtala som sa ho trasucim sa hlasom a pomaly pristúpila o krok k nemu. Jeho vražedný pohľad sa presunul na mňa a ja som momente oľutovala rozhodnutie, pristúpiť k nemu. So strachom v očiach som cúvla naspäť dozadu. Toto nebol Trevis, ktorého milujem. Áno, priznám si to. To to trvalo, že?

"Toto nie si ty.." Krútila som hlavou a chrbtom narazila do Ollieho, ktorý zavrčal. "Vidíš, bojí sa ťa! Tak sa radšej spakuj tam, odkiaľ si prišiel!" Zavrčal Ollie a ruku mi položil na rameno. "To hovorí ten, čo ju takmer zabil?!" Opýtal sa Trevis posmešne. Zalapala som po dychu a znova pristúpila k nemu. "Aj tak mi však neublížil tak veľmi ako ty!" Zakričala som naňho a podlomili sa mi nohy. Bola som tak slabá. Tak veľmi som chcela zatvoriť oči a už ich znova nikdy neotvoriť. Tak veľmi.

Pred pádom, ma však zachytili silné ruky. "Wolfie.." Vzal si ma na ruky Trevis akoby som nič nevážila. Oprela som si hlavu o jeho plece a ruku položila na jeho hruď. "Icei!" Vystrašene na mňa zavolal Ollie. Zamurčala som.

Tak slabá.. To ťa tvoja rodina a priatelia nič nenaučili? No ták.. Spomeň si!

Kričal po mne môj vnútorný hlas. Spomenúť?! A na čo?! "Wolfie, hej pozri sa na mňa. No tak, zvládneš to, ja.. Ja už ti nikdy neublížim. Prisahám.. Len zostaň so mnou. Prosím." Hovoril na mňa Trevis, no ja som ho vnímala iba cez mlhu spomienok.

Biely krištáľ. Biely krištáľ. Biely krištáľ.

Kde som sa s ním stretla? Tak kde? Kde som o ňom počula, alebo čítala? Musím si spomenúť. V ruke som drvila Trevisove tričko. "Icei, henten má pravdu, ty to zvládneš. Viem, že áno. Ja už nikdy neodídem iba tak. Veď sme si niečo sľúbili, nie? Mám ťa vziať až domov. Ďaleko od Valérie. Icei.." Tentokrát to skúšal Ollie.

A bolo to tam. Spomenula som si. Moje privreté oči sa vytrieštili a zhlboka som lapala po dychu. "Pamätám si! Biely krištáľ. Les! Dom! Kniha! Musíme ísť tam! Musíme sa vrátiť ku mne!" Zakričala som po nich s novou silou. Musíme sa dostať ku mne domov.

∞∞∞∞°∞∞∞°∞∞∞∞
Ďalšia časť a spolu s Trevisom, Olliem a Wolfie..

Čo myslíte, budú spolu spolupracovať, alebo sa navzájom pozabíjajú?
:D

Blue💙