TOG: Trigger

36. /Camila/

„Aj mi poviete, prečo ste tu, alebo sa budeme na seba len tak pozerať?" opýtala som sa napokon s myšlienkami pri Evanovi. Možno som ho dnes mala možnosť vidieť naposledy a ja som sa k nemu chovala ako úplný idiot. A pritom mal všetky práva pochybovať o mojom pláne, ktorý bol viac ako chabý a úbohý.

„Čudujem sa, že ma nespoznávaš Camila. Ja si ťa pamätám ešte z doby, keď si bola malá," prehovoril ku mne ten čiernovlasý. Jeho holohlavý strážca ako zhypnotizovaný hľadel na dvere za mojim chrbtom. Za nimi strážil Dwight, ktorý určite načúval každému slovu. Ale nech. Ak mu to urobí radosť, nech špehuje.

„Nemám ten pocit, žeby som mala dôvod, aby som vás poznala. Otec od vás odišiel ešte skôr, ako sa narodil môj brat a s nikým od vás kontakty neudržiaval."

„Hej...tvoj dokonalý braček, ktorý strkal nos tam, kam nemal," povedal so smiechom, úplne ignorujúc všetko ostatné, čo som povedala. „Ako sa má? Dlho som o ňom nič nepočul." Zaťala som päste, aby som aspoň nejako ovládla svoj hnev a hneď sa tu na neho nevrhla pripravená mu vybiť zuby. To by som sa ale prezradila, čo nesmiem. Mattie...Mattie na mňa spolieha. Robím to celé kvôli nemu.

„Hovorte k veci, inak sa hneď zodvihnem a odídem preč."

„Si si istá, že zvládneš pravdu tak zhurta?" nechápavo som pokývala hlavou bojujúc o každý jeden ďalší nádych. Cítila som sa strašne stiesnene, celá miestnosť sa mi akoby točila pred očami a navyše...cítila som, ako sa mi pravdepodobne krv, zase tlačila do hrdla. Malo mi byť jasné, že tá injekcia nezaberie a bude mi o pár hodín zle. Stávalo sa to, aj keď mi tie lieky miešal otec a nieto ešte, keď sa do toho pustí človek, ktorý o mne a mojom stave neviem podľa mňa nič. Alebo aspoň nie toľko, ako stále tvrdí.

„Ako myslíš." mykol plecami, ale žeby mal tej žene z hlavy len tak stiahnuť vlasy...ktoré boli vlastne parochňa som nečakala. Horšie ale asi bolo, keď si ona rozpustila tie pravé. Dlhé asi tak po prsia a farbou niečo medzi tmavou hnedou, až čiernou. Inštinktívne som si uhladila tie svoje, ktoré ale vyzerali úplne rovnako.

„Čo to má znamenať?"

„Nehovor, že ma nespoznávaš...Camila." zasmiala sa tá ženská, skladajúc si okuliare. Jej hlas nebol práve dvakrát príjemný, prišiel mi strašne taký...akoby umelý, či počítačovo vytvorený? Neviem, ale keď si konečne zložila okuliare a vzájomne sme si pozreli do očí, bolo to...bolo to, akoby sa mi pred očami zrútil celý svet. Akoby sa mi v rovnakom momente zastavilo srdce od hrôzy, že ja som vlastne hľadela na seba. Osoba, ktorá mi sedela naproti vyzerala na vlas rovnako ako ja, bez čo i len badateľného rozdielu. Dobre...ja som určite po posledných mesiacoch pôsobila strhanejšie a unavenejšie, ale inak by ste rozdiel nenašli.

„Ty..." šepla som úplne zlomeným hlasom. „Ty si zabila môjho otca a kvôli tebe som tu!" Dlaňami som buchla do stola, čo ma zabolelo, ale zároveň mi to dodalo aj istý pocit sily. Keď som cítila bolesť, nemusela som sa natoľko báť, že som úplne zošalela. Bolesť bola pocit, ktorý ma držal plne pri zmysloch a nedovolil mi poddať sa nevoľnosti.

„Svoju rodinu si predsa zabila ty, nie ja."

„Klameš! Všetko ste to na mňa narafičili, len aby ste sa ma zbavili a ja nemohla pokračovať v otcovej práci, však?" vedeli, že mám na to, aby som dokončila to, čo on začal. Už keď sa k nám vlámali po prvé som tušila, že to bude mať ešte dozvuky, ale teraz...všetko mi do seba zapadlo. Keď niekto vnikol do laboratória naposledy, to bolo dve, či tri noci pred tou masakrou. Odvtedy ma tam dole otec nepustil lebo...v tú noc museli ukradnúť klon. Klon, ktorý mi teraz sedel naproti a vyzeral presne tak, ako ja.