21. /Camila/

707 60 15
                                    

„Myslíš, že sa ho ešte dočkáme?"

„Dúfam," odvetil Grayson hľadiac na oblohu. Vlastne od rána sme sa motali tu vonku, takže bol celý deň vlastne v poriadku. Bála som sa, že by ešte mohol prísť Carley, alebo niečo, no čím viac sa zvečerievalo, tým som bola pokojnejšia. Párkrát sme zliezli dolu, aby sme sa prešli, no stále sme skončili na rovnakom mieste. A musím uznať, že posledný krát sa už aj Graysonovi liezlo hore ľahšie.

„Pomaly už nebude nič vidno."

„Mal by žiariť." naživo som ešte meteorit padať nevidela, ale určite by to bolo krásne, ak by sa nám to podarilo zazrieť. Bola som už vlastne poriadne hladná, ale zvedavosť ma ešte stále držala na mieste. Ale zas tešila som sa, že noc nestrávim v studenej cele, ale v posteli vedľa Graysona. Myšlienky na brata a celú tú správu mi ešte stále nedali pokoj, no...odľahlo mi, že som ho videla. Aspoň viem, že je živý a celkom v poriadku.

„Asi," dodal po chvíľke ticha, čím ma vlastne aj rozosmial. Ja som sa už chvíľu pohrávala s kompasom na krku, na ktorý som sa nedokázala vynadívať. Už len ten nápad, že mi ho dal kvôli budúcnosti ma nadchol. On to myslel vážne. My sa odtiaľto naozaj dostaneme. Len to chce čas. A dôveru. Musíme si na sto percent veriť a potom sa dostaneme niekam.

„Mal si priateľku predtým, ako si sem nastúpil pracovať?" opýtala som sa zrazu, asi aby som prerušila ticho. „Vieš, počas školy a tak."

„To bolo dávno. Neboli sme spolu vlastne ani neviem ako dlho. Pár mesiacov aj to tak, že som s ňou zostával z ľútosti. Bol som hlúpy."

„Prečo z ľútosti?" čakala som, že mi ani neodpovie a hneď sa opýta na to, či je Mattie môj prvý chalan, ale prekonal sa. Občas sa mi zdalo, že by najradšej využil každú šancu, len aby sa o ňom niečo dozvedel. Čo sa mne osobne samozrejme nepáčilo, ale keď Grayson vie byť taký otravný v tejto veci.

„Stále keď som sa chcel rozísť, mi začala vyplakávať, že ona sa zabije keď ju nechám a ja neviem čo ešte. A ja som bol dobrák, ktorý jej chcel dobre, tak som zostal."

„A napokon to bola ona, kto odkopol teba...že?" so smiechom prikývol, čím ma teda fakt dostal. Ja som to povedala len tak zo zábavy, ale zjavne som trafila do čierneho. Pri našich rečiach mi neuniklo ani to, že už hodnú chvíľu držal moju ľavú ruku a palcom mi hladil hánky. Bolo to vlastne veľmi uvoľňujúce, až by človek aj zabudol čo sa okolo neho deje.

„Nepôjdeme už? Som hladný."

„V tomto akoby si mi čítal myšlienky." usmiala som sa a...proste som si nemohla pomôcť. Ako tam posedával naproti mne a vietor sa mu pohrával s vlasmi, musela som mu dať pusu. Nič neviem ako vášnivé, alebo ja neviem čo. Proste rýchla pusa, aby sa nám možno obom liezlo dole ľahšie.

Ja som išla na vec ako prvá, ale poviem vám, že smerom dole to už nebola taká zábava. Musela som stále dávať pozor, kde je ďalšia diera, aby som do nej vložila nohu. A to samozrejme zahŕňalo, aby som hľadela dole. Čo bol ale kameň úrazu. Párkrát sa mi dosť nepekne zatočila hlava z tej výšky, až som myslela, že zletím dole. Preto som s radosťou prijala pocit bezpečia, keď som stála na pevnej zemi.

„Mrzí ma, že sme ten meteorit nevideli."

„Trocha aj mňa, ale čo sa dá robiť." aby si bol istý, že sa nehnevám alebo niečo, sotva zliezol som ho vzala za ruku a preplietla si s ním prsty. Aké by to len bolo krásne, ak by sme teraz boli slobodní. Mohli by sme si ísť kam by sme len chceli. Pokojne aj na druhý koniec sveta a potom späť.

TOG: TriggerWhere stories live. Discover now