TOG: Trigger

36. /Camila/

„Ako si to do pekla predstavuješ?!" skríkol Evan, načo som ja reagovala asi moc prehnane, keď som mu vylepila facku. Prízvukovala som mu, aby hovoril potichu, ale stačilo, že som mu rozpovedala celý svoj plán a div nevybuchol od hnevu. Zjavne nebol tak nad vecou, ako v niektorých chvíľach ja.

„Tak, že je to naša jediná šanca múdra hlava."

„Nie si normálna." nemyslela som si, že to bude mať za potrebu dramatizovať až tak, že sa postaví zo sedačky a začne sa tu premávať hore-dole. Ja som po poslednej noci naozaj nemala náladu na drámu, ale akosi mi nedával na výber, len sa rozčuľovať. Premýšľala som aj nad tým, že to tu zabalím a poviem strážnikom, že sa necítim dobre a chcem si ísť ľahnúť. Hej, znamenalo by to, že sa na mňa bude Carley lepiť, ale pri troche šťastia by som mohla byť sama a navyše v posteli.

„Ja mám tak vonku brata Evan," zdôraznila som, ale ešte stále som sa snažila hovoriť potichu. „Brata, ktorý na mňa čaká a ak mu nepomôžem ja, dokonca života bude vo väzení na niečo, čo nespáchal. Kašlem na teba, ak sa natoľko bojíš niečo podniknúť a radšej tu budeš sedieť so založenými rukami."

„Ale toto je samovražda Camila, tebe to nedochádza?!"

„Drž už kurva hubu a nekrič tu!" zrevala som na neho, čím som zjavne upútala oveľa viac pozornosti. Ale bolo mi to akosi zrazu jedno. Dúfala som, že bude na mojej strane a nie, že sa na mňa bude pri každom slove pozerať, akoby som načisto zošalela. Možno som na neho teraz nemala tak vyletieť, ale prečo sa ma sakra nesnažil pochopiť? Nemôžem si tu len tak posedávať so založenými rukami, akoby sa nič nedialo.

„Warnerová!" ohlásil ma niekto. Hlavou mi prebehlo, že je to pre moje zvyšovanie hlasu, ale...zjavne nie. Jeden zo strážnikov mi kývol hlavou, aby som k nemu podišla. Nedalo mi ale, aby som sa ešte raz škaredo nepozrela na Evana. Ten ale nado mnou len mávol rukou a pobral sa niekam preč. Takže som sa mu nemienila prosiť, ale radšej podišla ku dverám.

„Čo?"

„Máš návštevu," odvetil ten holohlavý, z ktorého išla stále hrôza. „A nie práve najpríjemnejšiu." Bez váhania mi otvoril dvere a ja som bola voľná. Ten blonďatý bastard na mňa už čakal aj s putami, ktoré mi dal dole sotva pred hodinou. Obaja sme vyzerali maximálne „šťastní", že sa zas vidíme, ale čo už? Mala som aj vážnejšie problémy, ako on. Modro očka som nečakala a tým pádom mi nenapadal nikto, kto by ma mohol prísť pozrieť. Hoci...bol tu Graysonov otec. Ani by som sa nedivila, ak by prišiel a všetko mi začal vyčítať. Kvôli mne je jeho jediný syn mŕtvy. Ak by ma po súde zabili presne tak ako mali, on mohol žiť.

„Nevieš o koho ide?" opýtala som sa cestou schodmi. Pokoj na chodbách som veľmi ocenila, hoci výlučne jeho spoločnosť ma desila. Vyzeral ešte viac nasrato, ako pred hodinou, keď ma tam nechával. A to neveštilo nič dobré. Počítala som ešte aj s možnosťou, že ma zhodí zo schodov, ak ho naseriem.

No keď som už sedela na rovnakej stoličke ako naposledy s modro očkom, ale namiesto neho som mala naproti sebe nejakú ženu, bola som zmätená. A nemiatli ma len jej výrazne ryšavé vlasy, ktoré určite neboli prirodzenej farby, ale aj slnečné okuliare, ktoré jej dobre, že nezakrývali až polovicu tváre. Za ňou stál akýsi čiernovlasý chlap celý v čiernom a vedľa neho ešte jeden...rovnako odetý do uniformy stráží z hlavného laboratória. Takže chlap, ako tí čo tu boli minule. Tento fakt mi veľmi priťažil, cítila som, ako mnou znova zmieta smútok a emócie, no držala som si kamennú tvár. Nedávala som najavo, že po Graysonovej smrti ešte dokážem niečo cítiť.