TOG: Trigger

35. /Camila/

Keď som prvotne otvorila oči, nemala som ani poňatia, koľko by mohlo byť hodín, ani prečo Carley na niekoho reve ako zmyslov zbavený. Pomerne rýchlo mi došlo, že ešte stále ležím v jeho posteli, hlavne keď som pozrela cez sklo dole na chodbu. Už len to, že som videla strážnikov chodiť hore-dole mi naznačilo, že zjavne nie je tak skoré ráno, ako by som si želala. Dvere von z izby, za ktorým bol jeho milovaný stôl ktorý stále okupoval boli zatiahnuté, ale nie privreté. Keď som sa troška naklonila, dovidela som na neho, ako s prekríženými rukami nad niečím krúti hlavou.

„Vy si naozaj myslíte, že to dievča sa len tak vzdá svojho dieťaťa?"

„Nebude mať na výber," odsekol Carley posmešne. Druhý hlas ale určite patril Drexelovi, hoci...načo to s ním rozoberal, keď dobre vie, že nie som naozaj tehotná? Zas sa snaží hrať nejakú špinavú hru ako minule?

„A čo ak jeho DNA nebude taká, akú vy očakávate?" podpichol ho Drexel. „Čo s nimi dvoma spravíte potom?"

„No čo asi? Ju pekne zavriem späť do cely a o to decko sa tiež niekto postará." zjavne musel vycítiť, že sa na neho cez tú škáru pozerám, lebo sa naše oči v momente stretli. Až ma striaslo od zimy a radšej som si ešte ľahla späť. Mala by som vstať a dať sa dokopy, ale...nemala som na to silu. Pri Evanovi by sa mi chcelo zas len plakať a možno ak zaklamem, že mi nie je dobre, môžem tu zostať zavretá celý deň.

„Ty Mark, sa o to nemusíš vôbec strachovať. Ak ale myslíš, prejdi si to ešte s ňou," povedal Carley, takže som už len čakala, kedy za mnou Drexel naozaj príde. Doteraz som nemala vlastne ani poňatia, aké je jeho krstné meno.

„Nech príde za mnou, keď sa dá dokopy," odvetil mu sucho, načo hneď aj zaznel zvuk, ako sa otvorili dvere výťahu. Zjavme ma chce vidieť pre tie modriny, ale nech je to akokoľvek, budeme sa musieť dohodnúť na ďalšom postupe. Carley ma bude chcieť mať pod dohľadom a preto mi niekto musí kryť chrbát. Je ale dosť smutné, že mi ako opora v tomto smere zostal len on.

Ubolene som sa prevalila na pravý bok a ešte privrela oči. Podľa krokov som zistila, že sa mi ten bastard rozhodol robiť spoločnosť, ale...nijako som nemohla zasiahnuť. Len som si kvôli zime vytiahla mäkký paplón až po uši a tvárila sa tak pokojne, ako som len zvládla. Bola som ale pripravená na všetko. Nemyslela som, žeby ma potreboval znásilniť ešte aj teraz, ale človek nikdy nevie.

„Ako si sa vyspala?" opýtal sa podľa mňa až moc sladko, na čo som vôbec ani nereagovala. Nespala som dobre. Budila som sa snáď každú hodinu, asi trikrát som dokonca plakala, lebo som sa od neho nemala kam podieť a hlavne ma bolelo celé telo.

„Nie moc dobre. Už som si odvykla od takto mäkkej postele," odpovedala som napokon pravdivo. Odvážila som sa na neho pozrieť, čo som ale takmer okamžite aj oľutovala. Ten škodoradostný pohľad, že aj napriek všetkému dosiahol svoje bol neskutočný. Zjavne ho najviac tešilo, že aj keď som ja natoľko odmietala, on vyhral. Nie skutočne, ale...on si to myslel.

„V najbližších dňoch sa ti pozriem po nejakom byte, no dovtedy by som bol rád, ak by si dávala na seba pozor. Dwight, ale aj strážnici, čo na vás dohliadajú celý deň o tebe vedia, takže ak sa o niečo pokúsiš...dozviem sa to."

„Nenávidím vás oveľa viac, ako celé toto miesto tu, ale svojmu dieťaťu by som v živote neublížila. Hoci je aj vaše." mala som chuť mu tak akurát napľuť rovno do úst, keď ma nasilu pobozkal, ale ovládla som sa. Radšej som len pevne zovrela lem prikrývky a vstala, sotva sa odtiahol. To, ako na mňa čumel celý čas, čo som sa obliekala mi nebolo dvakrát príjemné, ale povedzme si úprimne...nevidel ma vyzlečenú ani prvý, ani druhýkrát.