TOG: Trigger

29. /Camila/

Ešte som v podstate ani nemusela otvoriť oči, keď mi ten doslova hororový krik prezradil, kde som. Preto som oči nechala vlastne zatvorené. Bála som sa pozrieť na to hnusné prostredie, v ktorom som sa ocitla. Ústa som mala pre istotu zalepené, len aby som nemohla kričať a ruky v podstate tiež zviazané. Určite lanom, lebo som cítila, ako sa mi bolestivo zarývalo do kože na zápästiach. Jediné čo som ale nechápala, bol dôvod, prečo som tu. Nikoho neohrozujem svojou prítomnosťou, tak prečo sa ma chce zbaviť ešte aj človek, ktorý mi sľuboval, že ma ochráni? Robil on vôbec pre môjho otca, keď ja som o ňom nikdy nepočula? Čo ak má všetky tie informácie o mne a aj jeho práci od rovnakých ľudí, ktorí ho zavraždili? Čo ak...čo ak s tým má niečo priamo aj on?

„Camila!" dokonca aj cez škrekot všade naokolo mňa som pomerne zreteľne počula, ako na mňa niekto kričí. Až som nabrala tým pádom odvahu sa konečne naokolo seba poobzerať. Dúfala som, že sa mýlim, ale nie. Sedela som v rohu rovnakej cely, kde boli tie úbohé stvorenia, ktoré by som už ani nenazvala ľuďmi. Presne ako keď sme prechádzali okolo, tí čo boli najbližšie k mrežiam sa driapali von, iní sa snažili pretlačiť si cestu dopredu pomedzi masou ľudí a tá nešťastnejšia časť už ležala mŕtva, či polomŕtva pod ich nohami. Ani ja osobne som nemala neviem aký priestor, lebo hneď tesne pri mne stáli rovno traja, ktorí by sa pokojne na slobodu predrali aj cezo mňa, ak to bolo možné.

Hlas, ktorý ale predtým kričal moje meno, bol rozhodne Evanov. Aspoň v tom smere mi odľahlo, že je nažive, hoci...ja možno za chvíľu nebudem. Bola som si na viac ako tisíc percent istá, že ak odtiaľto nevypadnem, buď sa tu zadusím, alebo ma rovno roztrhajú. Aj tak mi prišlo zvláštne, že o mňa nikto nejavil viacej záujmu.

Na nich som sa celkovo ani neodvážila pozrieť, len som hľadala akú takú cestu von. Miesta bolo tak málo, že som sa nedokázala vlastne ani pohnúť, až som o chvíľu skončila s lícom natlačeným na mreže. Dosť to bolelo, navyše som ešte stále cítila, ako mi po chrbte steká pravdepodobne moja vlastná krv, z rany na hlave, ale musela som niečo urobiť. Oči som upierala na krompáč, o ktorý som sa predtým skoro potkla a ktorý bol teraz moja jediná nádej. Tie mreže už boli tak hrdzavé, že s trochou sily a tým krompáčom by som sa dokázala nejako dostať von.

Problém ale bol, že som naň nedokázala poriadne dočiahnuť. Nech som sa tlačila na mreže akokoľvek, stále som dočiahla len na jednu z ostrých hrán. A zas bála som sa, že keď sa veľmi natisnem na mreže, všetci za mnou si všimnú, že sa uvoľnilo trocha miesta a to bude môj koniec. Ak sa potom zas nebudem vedieť od mreží odtiahnuť, na sto percent sa zadusím. So zviazanými rukami mi to všetko išlo samozrejme ešte ťažšie, ale snažila som sa dočiahnuť na krompáč, ako sa len dalo. Aspoň som si ho dokázala končekmi prstov trocha otočiť, hoci som si zlámala všetky nechty do jedného a ešte aj rozrezala pravý ukazovák.

„Camila!" keď Evan ešte raz zakričal moje meno, niečo som si vlastne uvedomila. Ja si predsa môžem dať tú pásku dole, tak prečo som to ešte neurobila? V momente som pretiahla ruky späť a strhla si ju tak rýchlo, až ma zaštípala koža. No aspoň som mohla aj ja konečne vypustiť z hrdla ten výkrik absolútneho zdesenia z tohto miesta.

„Evan!" zakričala som mu späť, len aby vedel, že som v poriadku. Ani jeho hlas neznel tak, žeby mal byť zranený, za čo som sa aj modlila. No pri týchto myšlienkach som sa ešte stále snažila driapať za krompáčom, čo som len vládala. Rezavé železo mreží ma nesmierne tlačilo na každom kúsku tela, ktorého sa dotýkalo, počítala som so všetkými možnými modrinami, len...len aby som sa dostala von.

„Si v poriadku?"

„Zavrel ma do cely! Mal si...mal si pravdu," priznala som ubolene a ešte viac natiahla ruky. „Za všetkým je Drexel. Podviedol nás." To zistenie samo o sebe vlastne bolelo. Prečo sa potom pretvaroval a pomáhal mi, ak ma chcel zabiť rovnako, ako všetci ostatní? Mal ma rovno popraviť, keď mu to súd nakázal a mohli sme si ušetriť kopu bolesti a sklamaní.