TOG: Trigger

32. /Camila/

Cítila som sa vlastne rovnako, ako keď som prišla v ten osudný deň domov a našla každého, koho som milovala v kaluži krvi. Rovnako sa mi triasli ruky celé pokryté krvou, slzy mi tiekli po lícach, pričom som vo svojom vnútri kričala. Vrieskala som, čo som len vládala ale nikto ma nepočul. Nikoho nezaujímalo, čo sa so mnou deje, rovnako ako sa mi nikto nesnažil pomôcť. Ešte aj modro očko len postával kúsok za mnou, akoby sa ho to ani netýkalo. Pritom...Grayson sa strelcovi postavil práve preto, aby jeho ochránil.

„Dúfal som, že podobnej veci zabránim," prehovoril zrazu Carley, sotva sa prestal smiať. Pozrieť som sa na neho ale nedokázala, ani keby som ako veľmi chcela. Oči som ešte stále upierala na Graysona a v duchu sa modlila, aby otvoril oči. Vedela som ale...vedela som, že to sa už nikdy nestane.

„No...myslím, že návštevné hodiny skončili pán Mertin, takže vás moji muži veľmi radi vyprevadia." zjavne im kývol hlavou, aby sa k nemu v momente pobrali. Bola by som hlúpa, ak by som si namýšľala, že tomu zabránim. Asi preto som sa ani nehla z miesta, len naďalej zvierala Graysonovu stále studenšiu ruku. Z tohto musel ten bastard vytušiť, že sme spolu niečo mali, ale už mi to bolo jedno. Podarilo sa mu vziať mi ešte aj to malé svetielko, ktoré som po celej tragédii našla. Lebo nech sa mi neopováži tvrdiť, že o tom celom nevedel. Že nevedel, prečo sem prišli a hlavne...čoho sú schopní.

„Camila," oslovil ma modro očko, opatrne mi kladúc ruku na plece. „Ani si nevieš predstaviť, ako strašne ma to mrzí."

„Nemusí. Ty predsa žiješ a odídeš domov. Budeš voľný...prečo by ťa malo zaujímať, že ja som tu zostala sama, že?" moje slová zneli odporne ešte aj mne samotnej, ale boli pravdivé. O pár hodín už ani nebude vedieť, čo sa dnes stalo a zajtra už vôbec. No ja odísť nemôžem. Akurát tak späť do cely a čakať tam kým mi pridelia nového strážnika. Ktorý ma pri mojom šťastí zmláti za každý krok, ktorý sa mu nebude páčiť.

Napokon som sa za ním so zastretým pohľadom pozrela, ako ho odvádzali. Žiadne slovo ale už nepadlo. A hoci...možno aj niečo povedal, len ja som ho nemala záujem počúvať. Nevyčítala som mu samozrejme, že nezomrel namiesto Graysona, ale...bolelo to. Tak strašne to bolelo, aj keď som v istom smere stále niekde tušila, že zas zostanem sama. Ak by aj nie teraz, ale po návrate na slobodu by som zostala zas odkázaná len sama na seba. Nie som ako ostatní a za to si zaslúžim len a len trpieť. Zaslúžim si, aby mi samota naveky pripomínala, čím som a, že to nejde zmeniť, ani keby som sa snažila.

„Vedel ste..." začala som opatrne a pozrela na toho bastarda. Dúfala som, že po dnešnom ráne ho už neuvidím tak skoro. „Však ste vedel, že prídu?"

„Nevedel. Ak by tomu bolo inak, nenechal by som umrieť toľko svojich mužov zlatko." pri tom pomenovaní ma striaslo od zimy. „Keď sa ale objavili, vedel som, že prišli po teba. Akurát som nevedel, kde si a preto som poslal stráže, aby ťa našli a ochránili." Aj keby to vedel, nič by sa neskončilo inak. Nedostali by sme sa ešte ani sem, takže... V každej možnej alternatíve by som skončila ako porazená. No možno by som aspoň neprišla o Graysona. Možno ak by som tak veľmi nechcela byť slobodná, alebo sa mu naučila lepšie protirečiť, teraz by stál vedľa mňa a stále mi dával nádej na lepší zajtrajšok. No takto už nie. Už nikdy v živote nebudem počuť jeho hlas.

„Prečo by ste ma chcel zrazu chrániť?"

„Ale no," nadhodil pohŕdavo a vystrel ku mne ruku, zjavne aby som vstala. „Vieš, že mám s tebou plány. A ak by mi ťa vzali, ako by si mi porodila to sľúbené dieťa?"

„Vy ste úplne chorý! Ako vám mám ešte do pekla povedať, že žiadne dieťa nebude?!" zrevala som, čo mi hlasivky stačili a buchla krvavými päsťami do zeme. „Nemôžem mať deti, takže ma znásilňujete úplne zbytočne!" Bola som ako v začarovanom kruhu. Stále mi život niekoho bral a namiesto nich mi do cesty posielal len samých idiotov, ktorý ma chceli len využiť.