15. /Grayson/

622 68 13
                                    

„Pomaly, hej?" pripomenul som jej, sotva si už išla sadnúť na posteľ. Videl som ten bolestivý výraz, ktorý jej tvár neopúšťal ani pri jednom kroku zo spŕch. Aj tam jej to trvalo výnimočne dlho, ale bral som, že zo seba chcela zmyť ten pocit, ako sa jej dotýkal. Mne sa doslova obracal žalúdok, sotva som na to pomyslel. Preto som nechcel, aby išla za ním sama. Ten muž je schopný všetkého a ako vidím, naozaj sa to potvrdilo.

„Je mi strašná zima," posťažovala sa, sotva si so zaťatými zubami sadla. Veril som jej, keďže ani mne nebolo teplo. Tu podľa mňa pojem teplo ani nepoznajú. Svoju bundu som jej dať nemohol, to by bolo proti pravidlám a ak by som ja vyšiel bez nej, asi by som mal problémy. Takže mi napadalo niečo iné.

„Hneď som späť. Niečo ti prinesiem." prikývla, ale aj som jej ešte pre istotu pomohol si ľahnúť. Nevyzeralo to, žeby dnes ešte veľa vecí zvládla bez pomoci. Oči sa jej ešte stále leskli od sĺz, čo som ale bral. Tak zreteľne bolo vidno, že je zo všetkého vystrašená. Mladé sedemnásťročné dievča, ktoré ani nevie, čo sa tu vlastne deje a o čom tento svet je. Nezaslúžila si, aby skončila takto. Carley nemal žiadne právo sa k nej takto správať. Nikoho predsa neohrozuje.

„Nechcem zostať sama. Čo ak..."

„Nie," zastavil som ju ešte skôr, akoby dopovedala. „Sem nepríde. A hlavne teda nie potom, čo sa stalo. Hlavne sa upokoj, pekne sa zakry, aby si neprechladla a ja som hneď späť."

„Zostaneš potom, kým nezaspím?" prikývol som a vzal deku z konca postele. Nerád, ale potom, čo som ju zakryl som naozaj odišiel. Dvere som zamkýnal s obavami, ale bral som to tak, že sa budem ponáhľať. Mal som vlastne namierené len k sebe, aby som jej doniesol sveter. Nech mi tu nezmrzne, ak sa to dá nejako vyriešiť.

Pridal som do kroku, aby som čo najrýchlejšie prešiel k sebe, aj keď...noc bola krásna. Obloha celá posiata hviezdami, prstenec Saturnu bolo ešte stále vidno, ale škoda, že fúkal dosť nepríjemný nárazový vietor. Možno to ma hnalo k ešte rýchlejšej chôdzi, len aby som bol čím skôr späť. Na jednej strane som nechcel hľadieť na Camilu ako plače a trpí, ale na tej druhej som si neželal nič viac, ako byť pri nej a utíšiť ju. Nejako zmierniť jej bolesť, aj keď veľká pomoc by som nebol.

V byte som len rýchlo zhrabol čierny sveter z vešiaku, ale ešte skôr, akoby som odišiel, som dal vrieť vodu na čaj. Ten jej pomôže ako sa zohriať, tak možno aj upokojiť. Ja neviem, čo je to so mnou posledné dni, ale jediná na čo myslím celý deň, je ona. Či je v poriadku, či jej niekto neublížil, alebo proste...tak celkovo. Ja si naozaj nerád pripúšťam, že som si k niekomu vytvoril city, ale teraz? Nedokázal by som to potlačiť, ani keby som sa ako snažil. A popravde...ani som sa nesnažil. Páčila sa mi tá myšlienka, keď som pred očami videl jedine ju.

„Priniesol som ti aj čaj. Čierny, s medom," povedal som, sotva sa za mnou zavreli dvere na cele. Nemusí každý kto pôjde okolo vidieť, že sme si tu založili taký menší debatný krúžok. Predsa len, by som tu nemal byť. Moje miesto je tam vonku na stoličke a nie na jej posteli, kam som klesol. Ona ma prvotne ignorovala, ale sotva som sa posadil uprela na mňa ešte stále uplakané oči. S ochotou však prijala teplý hrnček, ktorý som jej podal.

„Nemusel si."

„Ale chcel som." moc mi táto malá miestnosť nevyhovovala, ale čo som mal robiť? Ak by som ju tu nechal, podľa mňa by preplakala celú noc a takto si možno aspoň na pár hodín pospí. A ak aj nie, ja si určite oddýchnem. Vonku by som musel počúvať všetky tie hlúpe narážky, ktoré neznesiem. Nech mi dá proste každý pokoj a budem veľmi šťastný a dokonca ešte aj vďačný.

TOG: TriggerWhere stories live. Discover now