TOG: Trigger

32. /Camila/

Ak od Drexela vie, čo som zač, prečo mi neverí? Myslí si, žeby som mu v takejto veci klamala, alebo čo do prdele? A hlavne...myslí si, že pre mňa je to príjemná téma? Ja viem, malo by mi to už byť jedno, hlavne ak o tom dávno viem, ale nie je. Nikdy mi nebolo jedno, že nebudem môcť mať rodinu ako mama s otcom. Toľkokrát som sa pýtala otca, že ak nemám možnosť na takúto vec, prečo...

„Už som ti povedal, že ja tým báchorkám na papieri neverím. Si to, čo si ale kde mám vziať istotu, že si tam tvoj otecko nepripísal aj kopu iných vecí, len aby ťa ochránil pred ľuďmi, ako som napríklad ja?" dosť surovo ma zdrapil za lakeť a vytiahol na nohy, hoci som sa ešte pokúšala brániť. Najradšej by som vymenila životy všetkých naokolo za ten Graysonov, ale to nešlo. A preto...preto som chcela aspoň nejako zmierniť moju bolesť z jeho straty. Nezaujímalo ma, že po tom pokuse ma aj na týždeň zavrú do tej malej tmavej miestnosti. Proste som musela toho bastarda dostať na zem a trocha mu prifarbiť výraz.

Sotva som si na neho ale obkročmo sadla a zasadila mu prvú ranu, celá ruka ma rozbolela. No aj tak som sa snažila pokračovať. Chcela som z neho vymlátiť dušu za všetko, čo mi urobil, no nato tam boli jeho stráže, aby ma z neho zhodili a následne aj udržali v dostatočnej vzdialenosti. Vôbec tú holohlavú gorilu ktorá ma držala nezaujímalo, že som vrieskala na celú chodbu a kopala ho všade možne. Ak už mi nedovolil zo seba dostať zlosť bitkou, chcela som sa poriadne vyplakať pri Graysonovom tele. No nedovolil mi to. Rovnako, ako mi stráže našej komunity nedovolili, aby som oplakala rodičov. Rovno ma vzali preč, aj napriek tomu, že som ich prosila o zmilovanie a kričala, aby ma neodvádzali. Dokonca som ich prosila, aby ma radšej tiež zabili, len aby som tomu celému nemusela čeliť.

„Ak toto má byť môj život aj naďalej, radšej ma hneď zabite!" vykríkla som na Carleyho, ktorý si utieral ústa od krvi. Moc veľa jej nebolo, ale stačilo mi to na malý pocit výhry. „Majte aspoň trocha zľutovania a zabite ma prosím. Prosím vás!"

„A čo Matthew? Čo by som povedal jemu, ak by si len tak zomrela?" opýtal sa posmešne a kývol gorile, aby ma postavila. Ešte stále som sa snažila hrbať ku Graysonovi, ale nič mi nepomáhalo. Ležal len kúsok odo mňa, ale predsa mi to prišlo, akoby sme boli na míle ďaleko. Odmietala som veriť, že zomrel. On...on predsa nemohol len tak zomrieť. Nie teraz a nie takto. Nie zbytočne.

„Aj jeho čaká len smrť," zamrmlala som vlastne so silami úplne v koncoch. Po tom, ako ma ráno po druhýkrát znásilnil som myslela, že sa zlé veci na dnes skončili. Bože, ako otrasne som sa len mýlila. 

Stačilo jedno kývnutie hlavy, aby ma gorila odviedla od toho celého. Od tiel tých parchantov, ktorých len tak odbachli, ale hlavne od Graysona. Bola to moja posledná možnosť, aby som si zapamätala, ako vyzeral. Od sĺz som ale poriadne nevidela. Ani na neho, ale ani na zvyšok, čo sa dialo. Len rozmazane som vnímala, ako odťahujú jedno telo za druhým, akoby ani nešlo o ľudí. Len nejaký odpad, ktorého sa chceli zbaviť.

„Aj keby si ho nenapadala, skončila by si tu Warnerová. Chce ťa mať teraz poriadne pod zámkom, kým sa veci neupokoja," povedala gorila drsným hlasom skôr, akoby ma sotil dnu, do tej odpornej malej miestnosti a zavrel za mnou. Všade bola už klasicky len temnota, ktorá ma s plačom zahnala do kúta, kde som sa schúlila, ako najlepšie som len dokázala.

Bolel ma každý jeden nádych, lebo som vedela, že je zbytočný. Nič, absolútne nič mi nezostalo. Grayson je preč a Evan možno tiež. Kto vie, čo s ním urobili, keď ho ráno odviedli. Ani by som sa nedivila, ak by mi len po pár dňoch niekto povedal, že je mŕtvy. Párkrát som si buchla hlavu do steny s úmyslom uľaviť tak od bolesti, ale bolo to len horšie. Stále prichádzali ďalšie slzy ako bolesti tak neskutočného smútku a strachu zo samoty. Už odkedy mi otec povedal ako to celé je, som sa najviac bála toho, že zostanem sama. Bez ľudí, čo by mi vedeli pomôcť a teraz...teraz sa to stalo.

Určite museli prejsť hodiny, kým som sa zas ocitla aspoň z časti v realite. Ležala som na chladnej zemi schúlená do klbka, aby mi nebola aspoň taká zima, ale nič nepomáhalo. Ani bunda, ktorá ešte stále voňala ako muž, ktorému som vyznala lásku. V poslednej chvíli som mu povedala, že ho ľúbim, no možno mi ani neuveril. Chovala som sa otrasne za uplynulé dni a možno preto...preto som o neho prišla. Lebo som si nevážila, že mi stále pomáhal a chcel ma urobiť šťastnou. V pravej ruke som po celý čas držala kompas, ktorý mal byť naša nádej na novú, lepšiu budúcnosť. Pocit ale, že keď Grayson zomrel sa to celé rozpadlo sakramentsky bolel.

„Byť tebou, zavrel by som teraz oči," povedal niekto zvonka, čo som sotva začula. Hlavne sa mi ale dvihol žalúdok, sotva som rozoznala ten hlas. S Drexelom som sa našťastie nevidela poriadne dlho a rozhodne som na to nemala chuť ani teraz. Teraz...chcela som ešte oplakávať každého, koho som za mizerné roky svojho života stratila.

„Dajte mi svätý pokoj rovnako, ako uplynulé dni," odsekla som drzo, sotva sa dvere naozaj otvorili. Mojim očiam náhle svetlo samozrejme nepadlo dobre, ale čo? Nech vidí, koľko som plakala a, že ešte stále nehodlám skončiť.

„Prišiel som sa len pozrieť, či si v poriadku Camila."

„Prečo? Aby ste ma potom mohli zavrieť do cely, kde ma takmer zabili stvorenia, ktoré sa už ani nedajú nazvať ľuďmi?" prvotne som mu ani nevidela do tváre, čo bol ale zjavne bonus. Jediný, koho som teraz chcela mať pri sebe, bol Grayson. Živý a zdravý, aby mi povedal, že toto celé bol len sen. Zlý sen, ktorý sa už nikdy nebude opakovať.

„Lebo viem čo sa stalo."

„Len mi prosím nehovorte, ako veľmi vás to mrzí, lebo obaja vieme, že to nie je pravda." od začiatku nenávidel ako mňa, tak Graysona. Čiže by sa mal zjavne tešiť, že je nás o jedného menej a zostala som sama. Vlastne...už by mi ani nevadilo, ak by si ma tí chlapi odviedli. Ak už sem vtrhli pod zámienkou, aby ma vzali so sebou, malo sa im to podariť. Skončila by som ako pokusný králik a na konci by ma boli aj tak zabili, ale možno by som zabránila oveľa horšej veci. Zjavne ani nebolo správne, keď som oplakávala strážnikov, ktorí tiež zomreli, ale nedalo mi to. Ako Carley povedal...dal im príkaz, aby ma našli a chránili. Zomreli kvôli mne. Všetci.

„Mne ide o to, aby si si niečo neurobila. Trápi ma, čo sa z teba za posledné týždne stalo."

„Čo také sa zo mňa stalo?" opýtala som sa posmešne, zatiaľ čo mi on odhrnul vlasy z tváre. „Takí ako ja, by v prvom rade nemali mať žiadne pocity. Potom život len zbytočne bolí a stále viac myslíme na to, žeby sme tu vlastne ani byť nemali. Všetko toto, je proti prírode a proti tomu, čo sa dakedy písalo v Biblii. Ale veď vám to môže byť jedno. Nemusíte zažívať to, čo ja."

„Nie nemusím, ale ver mi, že to nemám o nič ľahšie. Stále som hovoril tvojmu otcovi, aby sa nehral na spasiteľa, ale ako sama vidíš, nepohlo to. Si tu a preto musíš bojovať. Toto nie je život, aký pre teba on chcel, keď sa do všetkého bezhlavo púšťal."

„Hold smola. Ak chcel, aby som to dotiahla neviem kam, mal sa viac snažiť. Nemal zo mňa urobiť rozmaznaného človeka, ktorému stále všetko padlo do rúk. Ak túžil po tom, mať doma protagonistku, alebo niečo podobné, mal držať city na uzde. A nie sa celé roky tváriť, že som jeho milovaná dcéra." nemal to robiť, lebo to pravda nebola. Stále som sa snažila tieto myšlienky zatlačiť do úzadia, ale boli chvíle, kedy to nešlo. Keď som ho videla s dvojičkami stále mi došlo, že mňa berie inak. Nie ako dcéru, ale ako...ako svoj projekt.