Strašidelné príbehy, obrázky, mýty, bábiky, horory, duchariny... všetko, čo len chcete.
Túto zbierku však odporúčam čítať len skúseným Strašidelčanom. Nechcem mať na konte infarkt srdca alebo smrť z nespavosti.
!PRÍBEH BOL PÍSANÝ DÁVNEJŠIE. MÔŽE S...
Bábika Robert, je jedna z tých najpodivnejších na svete. Dovolím si povedať, že aj hrôzostrašnejšia, než naša Annabelle. O tejto bábike som veľa počula, pozerala veľa dokumentov a nikdy ma neprestala udivovať. Je to vlastne z obdobia pred Annabellou a ostatnými vecami, o ktorých vám ešte neskôr poviem. Dnes som sa rozhodla, že sa s vami podelím o jej nezvyčajný príbeh. Dúfam, že sa bude páčiť. ♥♥♥
Okolo osemnásteho storočia sa jedna rodina presťahovala do Key Westu, v štáte Florida. Členovia rodiny boli Pani Ottová, jej manžel Pán Otto a ich syn, Robert Otto. Táto rodina bola pomerne bohatá a známa týraním služobníctva.
Jeden člen ich služobníctva, istá pani haitského pôvodu, mala na starosti strážiť ich syna. Keďže bol ešte malý. Práve táto pani dodala tomuto príbehu veľký zvrat. Raz ju pani Ottová našla na dvore a vyzeralo to tak, že tam robí nejaké čarodejné rituály. Okamžite ju prepustila, ale pracovníčka ešte stihla malému Robertovi niečo dať.
Starožitnú bábiku.
Táto bábika bola oblečená v kostýme námorníka a jej vlasy sa ževraj nesmierne podobali na Robertove. Ako keby boli jeho. Namiesto očí mala gombíky a výplň jej tela bola zo slamy.
*Tu máte ilustráciu.*
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Ako vždy, aj v tejto dobe boli bábiky bábikami. No, Robert...on, bol odlišný.
Robert Otto pomenoval bábiku práve po sebe a niesol si ju všade so sebou. Či už boli doma alebo niekde v meste. Cez raňajky, obed a večeru ho vždy posadil vedľa seba a keď sa rodičia nedívali, kŕmil ho. Bol to jeho spoločník, kamarát a dokonca s ním aj spával v posteli. Toto bolo však normálne, veď všetci sme mali takú bábiku, poníka, madvedíka, ktorého sme si nosili všade so sebou. Ale bábika Robert, sa po pár dňoch odhalil a všetci zistili, že nie je len taký hocijaký spoločník.
Robert Otto sa chcel oficiálne premenovať na meno Gene, ktoré mu dala jeho mama ako stredné meno. A chcel to preto, lebo Robert bolo ževraj meno bábiky, nie jeho. Toto však nebolo všetko. Rodičia alebo služobníci často Gena počuli niečo rozprávať v jeho izbe. Znelo to, ako keby viedol konverzáciu. Zaujímavé na tom bolo to, že nepočuli rozprávať iba Gena. Viete, on bol ešte malý a preto počuli z izby tenký hlások patriaci dieťaťu. No potom, sa vždy ozvala odozva. Hrubý chlapský hlas, ktorý by Gene určite nevedel napodobniť.
Neskôr ho jeho matka našla sedieť v rohu izby, pričom si bábika Robert pekne hovel na posteli a pozeral sa na neho.
A to bol len začiatok.
Zrazu všetky veci nachádzali na inom mieste, ako keby ich niekto rozhádzal a Genove hračky boli znetvorené, poškodené. Bolo počuť aj chichotanie. Strašidelné, nemyslíte? A vždy keď z toho vinili Geneho, povedal: „Ja som to nebol. To bol Robert. Robert to urobil!" vravel, ale nikto mu neveril.
Udalosti sa stupňovali a služobníci odchádzali. Nakoniec im Genova teta odporúčila, aby bábiku dali preč. Tak ju zobrali a hodili do krabice, ktorú uložili do podkrovia.
Divné veci sa prestali diať a rodinka si spokojne žila ďalej.
O veľa rokov neskôr, keď už Genov otec zomrel, rozhodol sa zobrať svoje veci a presťahovať sa aj so svojou ženou do iného domu. Pomedzi upratovanie a hľadanie svojich vecí našiel aj Roberta.
A vtedy sa už navždy skončilo peklo pre jeho matku...
Lebo sa začalo nové, pre jeho manželku.
Helouuu!
Ak sa vám časť páčila, napíšte mi a ja spravím aj pokračovanie. Teoreticky by to malo mať tri časti, takže sme už za jednou tretinou. :)
