until the very end

6th

Všetko, ako by sa dialo v spomalenom režime. Akoby sa spomalil čas, akoby hodiny išli pomalšie, alebo, akoby sa nadobro zastavili.

Všade naokolo sa ozýval krik a vzlyky zlomených ľudí, keby ste sa dobre započúvali, určite by ste počuli aj tep dievčaťa, ktoré to zasiahlo najviac.

Toľko zlomených srdcí, toľko zlomených sľubov, toľko emócií, smútku, temnoty.

Jej sivé oči plakali, jej bledá tvár bola červená, zlomený výraz zadívaný niekam do neznáma. Toto bol stav totálnej bezradnosti.

„Bude to v poriadku, Joy. Som tu s tebou,“ zašepkal, no pravda je, že sa snažil klamať aj sám sebe. Nič nebude v poriadku, nič nebude také, ako predtým, a obaja to dobre vedeli. V jeho modrých očiach sa leskli slzy, nedokázal svoju myseľ premiestniť preč z udalosti, ktorá sa stala pred pár minútami, aj keď si to veľmi prial.

Prial si, aby toto celé bol iba zlý sen a on sa z neho mohol zobudiť, usmiať sa a nemať na mysli tú bezdradnosť a temnotu, ktorá oboch pohltila.

„Nič nebude v poriadku. A ty to vieš.“ smrkla a schúlila sa mu v náručí.

Aj v tomto stave z neho jej dotyk robil malého chlapca, ktorého jej prítomnosť spôsobila, že jeho deň bol aspoň o trochu krajší. Aj v tomto stave ju chcel ochraňovať, ba, v tomto stave oveľa viac. Aj v tomto stave to bolo jediné dievča, na ktoré dokázal pomyslieť, prvá a posledná.

Aj v tomto stave ju totiž miloval.

„Ale ja som tu pre to, aby si sa cítila lepšie. Som tu na to aby som ti pomohol, Joy. Bude to lepšie.“ znovu povedal.

Jej vzlyky neustávali, ba, zdalo sa mu, že sa stupňujú a o chvíľu budú tak obrovské, že už nikdy neprestanú.

„Sľúb mi, že ma nikdy neopustíš. Nemôžem prísť o ďalšieho človeka, ktorého milujem.“ zašepkala plná bolesti.

„Sľubujem.“

----------

„Dobrý deň, slečna Terrie pri telefóne?“ spýtal sa neznámy hlas v jej telefóne.

„Áno, čo si prajete?“ spýtala sa milým hlasom. Snažila sa pôsobiť vyrovnane, no v skutočnosti sa tak moc bála, čo bolo dôvodom, že jej niekto neznámy volá.

„Ja... Volám z nemocnice, iba by som vám mala oznámiť, že vaša matka... Ona.. Jej stav sa rapídne zhoršil a bolo by dobré, keby ste sem prišli.“ povedala pani vyrovnaným hlasom, akoby sa nič nedialo.

Joy to chápala, nebola to jej vec, ale bolo by trochu prístupné, keby sa tvárila aspoň trochu súcitne? Nemala však čas sa tým zapodievať, pretože jej do hlavy vnikla informácia, ktorá sa k nej práve dostala.

„S-samozrejme.“ povedala, zložila, a mobil hodila pred seba na zem.

Zhlboka sa nadýchla a snažila sa ukľudniť. Zachovať kľud bolo to najlepšie, čo teraz mohla urobiť, no ani to sa jej moc nedarilo.

Rýchlo sa jej rozbúchalo srdce, pred očami sa jej trochu zahmlilo, sadla si a snažila sa nezhrútiť sa úplne. Jej matka ju potrebobala, ona nemohla byť tá, ktorú sa muselo ukľudňovať a starať sa o ňu.

Dvere sa odrazu otvorili a dnu vstúpil Blake. Odrazu ľutovala, že mu nechala kľúč od ich domu. Nechcela, aby ju videl v takomto stave, no vzhľadom na situáciu s tým mala počítať.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa potichu.

„M-mama..“ začala, no jej hlas zlyhal a do očí sa jej nahrnuli slzy. „Musíme do nemocnice.“ zašepkala.

----------

„My sme tu ohľadom pani Terrieovej, mohli by ste nám povedať, kde je?“ celú dobu hovoril Blake, pretože Joyin hlas nebol dostatočne silný, aby to dokázala vysloviť.

„Izba C356, je to na druhom poschodí.“ smutne sa pousmiala blondínka na recepcií.

Bez ďalších rečí sa rozbehli hore schodmi, nemali čas čakať na výťah. Keď konečne našli izbu, na ktorej ležala jej matka, pred dverami ich zastavil doktor.

„Teraz tam nemôžete, slečna, robíme, čo môžme, potom vás zavoláme.“ unáhlene vyslovil a stratil sa za dverami izby.

----------

Čakanie na to, čo povie doktor, bolo neúprosne dlhé. Joy sa triasla a mala pocit, akoby v nej niečo vyhaslo, akoby aj ten malý záblesk nádeje v nej sa niekam stratil.

„Bude v poriadku. Nič sa nedeje, Joy. Ukľudni sa.“ snažil sa ju ukľudniť chlapec, ktorý bol vždy po jej boku, no ukľudniť ju sa nepodarilo naozaj nikomu a ničomu.

Po úmornom čakaní sa však z dverí dostal spotený doktor, nevyzeral šťastne, čo Joy zlomilo úplne.

Vedela, čo sa stalo.

Rozvzlykala sa, nechápala, prečo to musí zažívať práve ona.

„Je mi to moc ľúto.“