until the very end

3rd

Všade naokolo bola tma a jediné, čo Joy dokázala počuť boli autá z vonku a medzičasom jeho tiché vzlyky. Nikdy by si nepomyslela, že chlapca, ktorého spoznala pri krádeži boxov s donutmi, bude vidieť v takomto stave.

No svet je divný a niekedy vám dá na plecia toľko, že to ledva zvládate, a v tomto svete potrebujete niekoho, kto vám s tým pomôže.

A v tomto svete pre neho bola tou osobou práve ona - dievča, kvôli ktorému ho vyhodili z obchodu, kde pracoval, pretože chýbajúce donuty padli na neho, dievča, s ktorým urobil svoj prvý zločin.

Joy Lovelis.

V hrobovom tichu iba sedeli v jeho izbe, prvý krát vo situácií, pri ktorej ani jeden nevedel, čo robiť.

Snažil sa byť silný, nechcel, aby pred jeho najlepšou kamarátkou vyzeral ako slaboch, no vzlyky mu z úst neprestajne vychádzali a to ukázalo, ako zlomený a krehký práve v tejto situácií Blake Langille je.

„Rada by som ti povedala niečo ukľudňujúce, ale sama neviem, čo.“ ozvala sa a povzdychla si, pretože vidieť svojho priateľa v tomto stave sa jej vôbec nepáčilo a nepáčila sa jej ani skutočnosť, že s tým nedokázala nič urobiť.

„Vieš, život sa s tebou bude zahrávať a všetko sa bude kaziť a padať ti nahlavu do stavu, ktorý bude podobný dnešku. Viem, že je to ťažké. Ale ak tvoji rodičia budú takto šťastnejší, bude to tak lepšie,“ na chvíľu sa odmlčala, no potom sa zhlboka nadýchla a pokračovala. „Ale ver mi, že všetko bude dobré. Každá búrka raz skončí a výde slnko. Nie je nič, čo by si nezvládol, a sľubujem, že tu pre teba budem. Budem tu pre teba až do konca života.“ dostala zo seba a po chvíli ticha svojho utrápeného kamaráta vzala do náručia a silno ho objala.

„Budem tu sám s mojou mamou, ktorej ide iba o alkohol.  Prečo ma nemohli nechať s otcom? Čo budem robiť?“ dostal zo seba kľudnejším hlasom a zdvihol hlavu z jej pleca.

„Napiješ sa s ňou a pôjdeš ku mne.“ usmiala sa a potľapkala ho po rameni.

Obaja sa smutno zasmiali. Joy mala schopnosť ľudí rozosmiať aj v najhorších chvíľach, vedela rozžiariť miestnosť a to na nej bolo to najlepšie. Nebola žiadna búrka, ktorá by vás dokázala totálne zničiť, pretože to ona do vášho života vháňala slnečné lúče.

Až pokým tie lúče sama nestratila a blesky sa dostali aj do jej života.

„Vieš, veľmi si vážim že si tu. Zajtra je škola a mala by si spať... A pri tom tu so mnou plačeš nad životom.“ uchechtol sa a v duchu si nadával za to, aký neschopný a zlomený je.
Jeho rodina pre neho znamenala všetko, no aj tá sa mu práve zrútila pred očami, na súde jeho vlastných rodičov.

„Kvôli tebe tú školu zajtra kľudne vynechám.“ usmiala sa a ľahla si k nemu do postele, kde sa k nemu pritúlila a držala ho v silnom objatí, ako by to bolo to jediné, na čom práve záležalo.

Ich priateľské puto bolo tak silné, že sa v neskorých štádiách už nedalo ovládať, no práve teraz bola prítomnosť toho druhého to jediné, čo dokázalo zlepiť toho druhého dohromady.

„Sľubujem, že tu s tebou budem až do konca.“ povedal pred tým, ako obaja upadli do sladkého spánku.

A sľuby sa dodržujú.

----------

„Joy, potrebujem tu chvíľu zostať. Mama.. Ona...“ začal a zahryzol si do spodnej pery. Zrak odvrátil na svoje topánky a neisto prešlapoval z nohy na nohu.

Joy už nič viac nepotrebovala vedieť. Došlo jej, že toto bola jedna z ďalších nocí, ktorú Blake strávi u nej v izbe, pretože u neho doma sa to už nedá vydržať.

Bolo niečo málo po deviatej večer, no jej mama stále nebola doma z práce. Dnes mala nočnú a vrátiť sa mala až ráno, takže Blakea bez problémov vtiahla dnu a zavrela za ním dvere.

O stave jej matky nevedel nikto, preto bolo pre oboch najlepšie, keď v takýchto situáciach doma bola iba ona a on.

Jemne ho popostrčila hore schodmi a zavrela za ním dvere svojej izby.
„Je to moc zlé?“ spýtala sa smutne a obdarila ho smutným výrazom.

Stav jeho matky sa od rozvodu s jej manželom ešte zhoršil, pila viac a jej správanie voči jej vlastnému dieťaťu bolo hrozné.
„Hádže vecami a nadáva mi. Nedá sa to tam vydržať, Joy, tak moc to bolí..“ vzdychol si a utrápene si vložil ruky do dlaní.

Pristúpila bližšie k jeho telu sediacemu na jej posteli a ľahko mu rukami prečesala vlasy. Boli tak jemné a príjemné na dotyk, že sa mu s nimi vždy rada hrala. Snažila sa ho ukľudniť a priviesť ho na iné myšlienky, jemne prechádzala po jeho pokožke a v prstoch sa jej míňali jeho hebké vlasy.
„Bude to v poriadku. Som tu, a ty si tu so mnou. Tvoja mama tu nie je a jej urážky nič neznamenajú.“ zašepkala a jemne ho objala okolo krku.

„Ale čo ak má pravdu? Čo ak ma naozaj všetci opustia? Tak, ako môjho otca?“ zúfalo sa spýtal a do očí sa mu znovu nahrnuli slzy.

„Pamätáš na náš sľub?“ zašepkala znovu a snažila sa, aby ho to ukľudnilo.
„Sľuby sa neporušujú. Ja tu budem.“ jemne sa usmiala a tuhšie ho objala.

Sadla si vedľa neho a stiahla ho na posteľ, na čo si ľahla vedľa neho a dala mu jemnú pusu na líce.
„A keď si budeš niekedy myslieť, že ťa opustím, spomeň si, že by som išla do pekla. Pretože porušené sľuby sú predsa hriechy, no nie?“ zasmiala sa a oboch prikryla dekou.

Keby len vedela, že ich sľub bude to jediné, čo jej ku koncu zostane.