until the very end

1st

Stála tam ako zamrznutá. Pozerala sa do diaľky a pomaly mrzla, pretože v jesenný večer vonku už nie je zrovna najteplejšie. V ruke držala fľašu s pivom a v druhej ruke zvierala cigaretu. Pomaly si upíjala z alkoholu a snažila sa nevnímať nič iné ako jeho chuť, vôňu cigarety v jej ruke a výhľad na nočné mesto. Nechcela sa zaoberať ničím, čo sa v jej živote stalo, nechcela, aby jej myšlienky utekali niekam do neznáma, pretože to nevinné rozmýšľanie bolo to, čo ju najviac bolelo. Doslova ju to zabíjalo, pomaly, no isto.

Striaslo ju zimou. Hneď na to sa otočila tvárou k dverám, ktoré by ju doviedli na prízemie. No to nechcela, a tak sa iba pohla ďalej od kraju a sadla si na zem. Pomaly sa užierala vinou, zabíjalo ju vedomie toho, že každý deň môže byť pre jej matku posledný a vedomie, že v tomto svete už nie je takmer nič, čo by ju robilo šťastnou. Zostala jej iba matka, ktorá ju tak či tak za pár dní opustí, a človek, ktorého neprestajne milovala, no aj ten jej utekal pred očami.

Dnes ho zavolala, aby prišiel za ňou na strechu. Dobre vedel, v akej bolesti je, dobre vedel, že je jeden z mála dôvodov, prečo ešte žije. Tak prečo sa tu neukázal? Prečo ju tu nechal?

Bol s ňou.

Od jedu sa zahnala a hodila flašou o zem. Začala kopať do roztriešteného skla a po jej lícach začali tiecť slzy. Vzlykala potichu. Nikdy nechcela, aby ju niekto počul alebo videl plakať.
Chcela sa hrať na silné dievča. Hovorí sa, že život vám nenaloží na plecia viac, ako dokážete zniesť, no v jej prípade to tak ani náhodou nebolo. Už to nedokázala uniesť. Topila sa vo svojom vlastnom živote.

Plakala a plakala, stále od zlosti kopala do roztriešteného skla a cítila sa, akoby tie črepy na zemi predstavovali jej život.

Odrazu ju však zozadu objali niečie ramená. Tuho ju zovreli a odviedli ju ďalej od roztriešteného skla na zemi.
„Joy, pokoj, ukľudni sa," zašepkal jej do ucha hrubý hlas, čo spôsobilo, že privrela oči a na krku jej naskočila husia koža.
Z očí jej vyšlo pár ďalších sĺz, no v jeho náručí sa prestala zmietať a nechala sa odniesť preč, viac ku stredu strechy.

„Čo sa stalo?" spýtal sa, keď si sadol a nechal ju, aby bola tesno pritisknutá k nemu. Ukľudňujúco ju hľadkal po vlasoch a vdychoval jej jemnú broskyňovú vôňu. Triasla sa od zimy a vzlykov, no po chvíli zo seba dostala:
„Kde si bol tak dlho?" vedela, že bol s ňou. No aj tak ju niečo nabádalo k tomu, aby sa ho to spýtala. Možno to iba chcela počuť z jeho úst, aby jej to konečne vzalo tie ilúzie, ktoré stále mala.
„Bol som s Annabeth, prepáč, zdržal som sa." povedal potichu a pohladkal ju po chrbte.

Stuhla a zhlboka sa nadýchla. Odtiahla sa od neho a zadívala sa na tmavé mesto pred ňou.
„Teraz s ňou tráviš dosť času." skonštatovala a pozrela sa mu do očí.
Iba si povzdychol a zakýval hlavou.
„Nič to neznamená." odpovedal a vážne sa na ňu pozrel.

Po krátkej chvíli ticha, ktorá medzi nimi nastala, sa znovu ozvala so zlomeným hlasom.
„Vždy som chcela byť ako ona." povzdychla si.
„Prečo by si chcela byť ako ona? Si úplne iná. Výnimočná.“
„Veď práve! Som iná. Má tak jednoduchý život. Nikto ju nikdy neopustil a ani sa na to nechystá, pretože je proste pekná.“

Chlapec sa na ňu neisto pozrel, no ďalšie slzy tvoriace sa v jej očiach ho presvedčili o tom, že tu niečo naozaj nie je v úplnom poriadku.
„Čo sa deje?“ spýtal sa znovu. Nikdy nechcel vidieť svoju kamarátku takto, vždy bola predsa silná a plakala len málokedy, aj keď mala veľmi ťažký život.

„Moja mama zomiera a môj najlepší kamarát známy aj ako jediný človek, ktorého som kedy ľúbila, sa stretáva radšej s mojou spolužiačkou, ako so mnou, aj keď dobre vie, že ho potrebujem.“ odvetila a zo srdca jej odpadol kameň, pretože to konečne povedala nahlas. To, čo dlho dusila v sebe, to, čo vždy chcela povedať a nikdy to neurobila.

„Vždy to bolo iba o tebe a o mojej matke, a teraz vás oboch strácam. Čo sa to deje s mojim životom?“ zvolala naštvane pomedzi vzlyky a postavila sa na rovné nohy. Rozutekala sa ku kraju strechy a prudko sa zastavila.

Možno chcela skočiť, no niečo hlboko v jej podvedomí ju zastavilo, nenechalo ju to len tak ukončiť svoj život tak rýchlo.

„Vráť sa, Joy. Skutočne sa o teba bojím.“ povedal ustráchane, s pocitom viny z toho, čo sa práve dozvedel.

„Možno viem lietať.“ zasmiala sa a otočila sa mu tvárou. „Možno som ten posratý anjel, ktorým ma mama nazývala.“ rozosmiala sa ešte viac a sadla si na kraj.

„A možno nie, a ja ťa naveky stratím.“ odvetil Blake a uchechtol sa aj napriek vážnosti tejto celej situácie.

„Neveríš svojej najlepšej kamarátke?“ spýtala sa naoko šokovane. V jej hlase vládla bolesť, frustrácia, spojenie všetkého, čo vo vnútri cítila a pri spojení najlepšej kamarátke vo vzduchu naznačila obrovké úvodzovky.

„V ničom som ti neveril menej.“

V tom sa jeho nohy samé od seba pohli a presunuli sa ku kraju strechy za ňou. Niečo v jeho vnútri sa stále bálo, že to urobí, no sám dobre vedel, že nie. Na to je príliš silná. Príliš oddaná, príliš svojej matke verila. A pokiaľ je nažive, nepripadá do úvahy jej smrť. Jej matka pre ňu bolo všetko a on to vedel.

„Vidíš to? Tie hviezdy. Žiaria presne ako tvoje oči, Blake.“ otočila sa na neho a príjemne sa usmiala.
„Prečo tak nežiaria aj tvoje?“ spýtal sa smutne a hlboko sa jej zadíval do očí.

„Pretože zhasli rovnako ako moja nádej na šťastné konce.“

No hneď na to sa jeho pery ocitli na tých jej, čas sa zastavil, a ona si myslela, že možno, len možno, s jeho pomocou môže byť všetko zase v poriadku.

Prečo len bola tak naivná?