until the very end

4th

Sedela na gauči a triasla sa. Nedokázala ovládať svoje myšlienky, nedokázala ovládať svoje telo, svoje emócie, bola hlavou niekde úplne inde.

Vedľa nej sedel on a pozeral sa na ňu slkenenými očami. Aj jeho zasiahla nová správa, ktorá sa k nim dostala.

Joyna mama bola žena, ktorá bopa vždy plná elánu a pôsobila neoblomne. Nikdy by ste nepovedali, že ju niečo trápi, alebo, že v nej rastie obrovská choroba.

A predsa to tak bolo.

Joy sa začala ešte viac triasť a rozvzlykala. Z očí jej vytekalo nekonečné množstvo sĺz, zúfalstvo a smútok v nej narastali každou minútou viac a viac. Topila sa vo vlasntých slzách a prestala veriť na to, že po každej búrke výde slnko.

„Bude to dobré, Joy, tvoja mama bude v poriadku,“ snažil sa ju ukľudniť, no nič nepomáhalo. V Joy totiž narástol ešte väčší smútok, ktorý sa premenil na zlosť, ktorú potrebovala dostať von.

„Nebude v poriadku! Má rakovinu Blake, nemôže si len zobrať nejaké debilné tabletky a za týždeň bude po chorobe!“ zvrieskla a postavila sa z gauču.

Začala sa prechádzať po izbe s obrovským dupotom a hodila o zem najbližšiu vázu. Spoločne s vázou však na zem dopadla aj ona sama a ešte viac sa roztriasla.
„Nebude to v poriadku. Zostanem sama. Mama ma nemôže opustiť, ona.. Ja... Zošaliem, Blake, ja to nevydržím!“ zvolala a začala sa húpať na mieste. Ruky si zaborila do vlasov a slzy jej stekali po tvári.

Jej najlepší kamarát sa presnul z gauču vedľa nej a tuho okolo nej obmotal svoje ruky. Objal ju ako ešte nikdy pred tým a ukľudňujúco ju hladkal po chrbte. Hojdal sa s ňou v objatí a pohladil ju po vlasoch, a jeho oči tiež opustilo pár osamelých sĺz.

Ak to jej mama nezvládne, zostanú už len oni dvaja. Nikto iný, ktorý by ich dokázal postaviť na nohy, nikto iný, kto by sa o nich zaujímal a ponúkal im záchranu.
„Je silná žena. Zvládne to.“ zašepkal a dal jej jemnú pusu do vlasov.

„Nezaslúži si to. Ona-ona nemôže mať tento život. Nie.“ zakrútila hlavou a zaborila si ju hlbšie do Blakeovej hrude.

---------

Trasľavo sedela na lavičke pred ordináciou, v ktorej práve jej mame vykonávali prvú chemoterapiu.

Liečila sa. Zostávalo iba dúfať, že jej stav sa zlepší, a že svoju dcéru neopustí príliž skoro.

„Bude to v poriadku. Dostane sa z toho.“ pošepkal Blake vedľa nej, keď si položila hlavu na jeho rameno. Premáhala ju únava, pretože už dlho nespala, mala nočné mory.

Jej mama sa z nemocnice ešte stále nedostala domov, takže Blake býval na nejakú dobu s ňou v ich veľkom dome, aby sa necítila tak sama.
Každou nocou bez snov sa z jej očí rinulo viac a viac sĺz, a každou nocou bola hlbšie a hlbšie.

Cítila, akoby sa jej život pomaly, ale isto rúcal.

----------

„Slečna, stav vašej matky sa nezlepšuje, no ani nezhoršuje. Je na chemoterapií, a teraz môže ísť domov, no keby sa niečo dialo, okamžite zavolajte sanitku.“ povedal doktor a podal jej svoju vizitku. „Akékoľvek komplikácie musia byť nahlásené.“ oznámil a smutno sa pousmial.

„Vaša matka je silná, sme si istí, že vás neopustí tak skoro. Zvládnete to.“ potľapkal ju po pleci a otočil sa čelom vzad.

To brala ako znak toho, že by mala ísť, takže sa otočila na päte a pristúpila ku svojej mame, ktorá ju už čakala s taškami v rukách.
„Konečne idem domov. Chýbalo mi to tam.“ usmiala sa jej mama, no jej oči už neboli také veselé, aké vždy bývali.

Pred nemocnicou ich čakal Blake, ktorý obe okamžite objal a pousmial sa. Joy-nej mame zobral z rúk tašky a naložil ich do auta, ktoré si požičal od svojej mamy.

Jej to auto aj tak nebude chýbať.

----------

„Mami, čo bude na obed? Chceš nejako pomôcť?“ spýtala sa a zišla dole schodmi.

Moc jej chýbali tieto rána, keď iba vstala a v pyžame pomáhala svojej mame pripravovať obed. Vstúpila do kuchyne, no pohľad na jej matku ju prekvapil a okamžite ju zamrazilo na chrbte.

Otvorila ústa a dostala zo seba divný zvuk, ktorý bol plný prekvapenia a strachu.

Jej mame z nosa tiekla obrovská dávka krvi, k nosu si pritláčala mokrú utierku a sedela na zemi. Joy okamžite zavolala sanitku, aj za protestu jej mamy.

„Nechcem sa tam znovu vrátiť. Nechcem ťa opustiť.“ vzlykla, keď ju brali do sanitky.

----------

Pre: Blake, 18:04
Môžeme sa stretnúť? Potrebujem ťa.

Od: Blake, 20:03
Som na ceste

Sedela na streche nejakej neznámej budovy, na ktorú s Blakeom často liezla. Bývali tu často, keď sa chceli odreagovať a trochu zablbnúť.

No teraz, keď sa Joy začala viac venovať svojej chorej matke a Blake dievčaťu, ktoré Joy od srdca nenávidela, sa tu už viac nestretávali tak často.

Mobil vypla a hodila ho na povrch strechy. Sadla si na kraj a zapálila si cigaretu. V ruke zvierala fľašu piva a dívala sa na nočné mesto.

Čakala ho. Čakala, že jej najlepší kamarát tu bude, no pomaly strácala nádej aj v to.

Čo ak si našiel lepších kamarátov?
Takých, ktorí nie sú zlomení. Nie sú uplakaní...

Aspoň raz sa mýlila.