until the very end

2nd

Vyšiel z obchodu, v ktorom pracoval zadným vchodom s tým, aby si mohol chvíľu oddýchnuť od toho vykladania tovaru. Nemal túto prácu ani trochu rád, ale zabezpečovala mu aspoň malé úspory, pretože peniaze od rodičov nedostával. Jeho rodičia toto nezastávali, ak niečo chcel, musel si na to sám zarobiť.

Pri zadnom vchode stála dodávka plná boxov od donutov. Nikto nebol nablízku, z čoho usúdil, že chlapík, ktorý zaobstaráva dodaj čerstvých donutov do tohoto obchodu je vo vnútri a dáva riaditeľovi vedieť, že dorazil.

Sadol si na malé schodíky a oprel so hlavu o rám dverí, v ktorých sedel. Zhlboka vydýchol a zavrel oči.

Bol príliš unavený na to, aby čokoľvek robil. Chcel sa tu len zašiť do konca svojej smeny, ktorá mu trvala už len dve hodiny. Vonku už bola tma, on nespal už dve noci, takže mu spánok vo dverách zadného východu pripadal ako dobrý nápad, aj keď jeho šéf bol stále vo vnútri a mohol ho za to kedykoľvek vyhodiť.

Zavrel oči a zhlboka vydychoval. Nechápal, prečo sem musí chodiť. Rodičia všetkých ostatných jeho kamátov svojim deťom predsa dávajú na to, čo si povedia, aj keď je to sebaviac drahé. Jeho päťnásťročný mozog ešte nedokázal pochopiť váhu peňazí.

Odrazu ho vyrušil silný rachot. Prudko otvoril oči s tým, že to je riaditeľ a načapal ho, ako si dáva šlofíka v pracovnej dobe, no keď sa pozrel pred seba, uvidel dievča v kožennej bunde, hrubou čiernou linkou okolo očí, v roztrhaných čiernych skinny jeansoch - a pozrime sa - v rukách zvierala box s donutmi. Rachot však spáchala kopa boxov, ktorá teraz bola rozsypaná po zemi.

„Eh-.." začal, chcel ju nejakým spôsobom zastrašiť alebo ju poprosiť, aby dala box späť, pretože s vysokou pravdepodobnosťou bude mať problém on, pretože bol pri tom.

V tom však ale začul krik naozajstného riaditeľa a blondínka pred ním začala konať.
Nabrala si do rúk viac boxov od donutov, zatiaľ čo sa krik približoval.

„Hej, daj to späť! Nechcem mať problémy," konečne zo seba dostal a priblížil sa ku nej, akoby jej boxy chcel z rúk vytrhnúť.
„Ale prosím ťa..." zasmiala sa a otočila sa na opätku.

Bezradne si prehrabol rukou vlasy a priblížil sa k nej ešte bližšie.
„Vráť to." povedal tvrdým hlasom ,ktorý ju mal presvedčiť, no jeho schopnosti však neboli až také veľké.
„Udám ťa." viac presvedčivý argument už zo seba dostať nevedel. Samozrejme, že by ju neudal, vyzerala mladá a nechcel jej skaziť život.

Nechcel jej narobiť problémy, ale zároveň ich nechcel mať ani on.

„Buď mi dáš pokoj a budeš mať problém, alebo pôjdeš so mnou a ešte sa rozdelím," šibalsky sa usmiala a zatočila mu boxom pred očami.

Hlasy za dverami sa stupňovali, takže mu nezostávalo moc na výber.

Rozbehol sa, blondínka sa rozbehla za ním a do rúk mu vrazila polovicu boxov, ktoré stihla ukradnúť. Po dlhom bežaní sa obaja dostali do slepej uličky, ktorá bola dostatočne tmavá na to, aby niekoho napadlo, aby tam vliezol.

Udýchaný sa zviezol po stene dole a box s donutmi si pritiahol bližšie k telu. Snažil sa popadnúť dych, šport a beh nikdy neboli jeho silná stránka a nikdy sa tomu moc nevenoval.

„Práve si sa stal spolupáchateľom zločinu, kamoš. Gratulujem!" zvolala a hlasno sa zasmiala zvonivým smiechom, ktorý vás priam nútil k tomu, aby ste sa začali smiať tiež. Bol jednoducho tak nákazlivý, že ste sa mu nemohli ubrániť.

Sadla si vedľa neho na špinavú zem, stále za doprovodu jeho aj jej vlastného smiechu a zobrala mu z rúk box donutov.
„Fajn, takže ako som povedala, polovica je tvoja. Čokoládové alebo jahodové?" zasmiala sa a ukázala mu dva plné boxy.

Neveriacky sa na ňu pozrel a smiech ho rýchlo prešiel.
„Vážne?" spýtal sa nechápavo.
„Môžem byť zločinec, ale predsa nie som lakomá, no nie? Vezmi si." uškrnula sa a hodila mu do lona box čokoládových donutov. Sama si otvorila jahodové a začala jesť.

„Ako sa vlastne tento zločinec volá?" spýtal sa, aj keď si myslel, že ju vidí prvý, a zároveň posledný raz v živote.

„Ako si môžem byť istá, že ma potom naozaj neudáš?" hravo sa spýtala a znovu si odhryzla z donutu.
„Mali sme predsa dohodu, a tie sa neporušujú," uškrnul sa.

„Fajn. Takže moje meno je Joy. Joy Lovelis." znovu sa zasmiala a potľapkala ho po pleci.

Keby len obaja vedeli, že toto nie tak nevinné stretnutie nie je ich posledné a to, že ten smiech, ktorý obaja zažívali, nie je tak nekonečný, ako si mysleli.