TOG: Trigger

29. /Camila/

„Nejako sa k tebe dostanem...vydrž!"

„Nie!" skríkla som z plných pľúc, pričom ma ešte niekto zozadu posotil, až som čelom nepríjemne narazila na akýsi ostrý výčnelok v kove. Pramienok krvi mi takmer okamžite stiekol pomedzi oči, z ktorých sa po chvíľke začali kotúľať slzy. Slzy čistej beznádeje, ktoré ma aj tak nikam nedostanú.

„Matthew!" jeho meno som zakričala, zo zvyškami všetkým síl tesne predtým, než som ruky stiahla späť a zas si vybojovala kúsoček miesta. Tak veľmi som ho chcela ešte naposledy vidieť. Tesne predtým, než skončím rovnako, ako títo ľudia tu. Chcela som ho ešte raz objať a povedať mu, čo pre mňa znamená.

Zjavne táto myšlienka ma dokopala k tomu, aby som skúsila uchopiť krompáč ešte raz. Myšlienka, že ak sa odtiaľto dostanem a vrátim sa ku Graysonovi, spolu utečieme. Nechám za sebou všetko toto svinstvo a pôjdem za ním. Za človekom, ktorý pre mňa znamená takmer všetko a pre koho by som bola ochotná mihnutím oka zomrieť.

K mreži som sa hodila ešte všetkými zvyškami síl a načahovala obe ruky za krompáčom. Ešte stále síce zviazané, ale dočiahla som. Hoci zas na ostrú hranu, ktorá mi rezala do prstov, ale pritiahla som ho o niečo bližšie. Počula som, ako pritom na mňa Evan niečo kričí, ako sa za mňa zozadu lepia stále viacerí a ako ich krik silnie, ale sústredia som sa jedine na krompáč. Na zvuk, ktorý vydával, keď som ho ťahala medzi malými kamienkami, čo popadali, alebo keď som ho pretiahla cez poslednú koľaj a konečne ho uchopila. V tom momente mi ešte nebolo jasné, čo urobím, ale to bolo vedľajšie. Držala som v rukách zbraň, ktorou zabijem toho slizkého potkana, sotva sa odtiaľto dostanem von.

„Mám ten krompáč," zakričala som Evanovi, len aby som ho uistila, že som v poriadku. Začínala som premýšľať už aj nad tým, ako ho dostanem von, ale...najprv sa musím dostať von ja sama. Preto som sa aj zas otiahla od mreže, chrbtom sa tlačila na ľudí za mnou, len aby som získala nejaký ten priestor. Kričala som spolu s nimi, nohami sa zaprela do mreží, len aby mi to nejako pomohlo. Krompáč som uchopila tak pevne, ako mi to len bolesť v rukách dovolila, jeho dva konce zasekla medzi mreže a tiahla ho k sebe. Keďže boli mreže tak strašne staré a dokonca ohnuté na veľa miestach práve od toho, ako sa na seba tlačili väzni, spoliehala som na to, že povolila. Že ich dokážem od seba roztiahnuť natoľko, aby som sa zmestila von.

Po chvíľke som už nemala ani silu kričať, no nahovárala som si, že to pomáha. Dlho, dlho sa nič nedialo, akurát to, že na mňa zozadu zas veľkou silou každý tlačil, aby som sa pohla vpred...čo som ale neurobila. Zostala som sedieť na svojom mieste a ešte aj z posledných síl ťahala krompáč k sebe. To, ale...žeby som mreže doslova rozrazila napoly a nie roztiahla mi ani vo sne nenapadalo. No...čo by som aj mala čakať od vyše dvestoročného železa? Navyše v takýchto podmienkach? Dlho som nad tým ale nedumala. Hodila som krompáč von a sama sa dostala na kolená. Škoda len, že úniku si všimli aj iní a v momente som skončila neviem ako ďaleko od možnosti úteku. Každý naokolo mňa ma sácal dozadu, tri telá, podotýkam polomŕtve padli dokonca priamo na mňa, až sa mi z očí vykotúľali ďalšie slzy.

Nebolo mi jasné, že ak priamo o mňa doteraz záujem nejavili, ako si všetci všimli diery tak rýchlo, ale dialo sa to. Dostala som sa priamo do stredu niečoho, kde bola hranica medzi životom a smrťou veľmi tenká. Ak by som sa nevyškriabala na nohy a nezačala robiť to čo oni, bol by to môj koniec. Ja som si ale drala cestu von aj za cenu, že som nejedného zhodila na zem a postúpala po nich. Ako človek som sa cítila v tomto smere hrozne, ale môj život mi bol predsa prednejší ako oni. Nikomu z nich už pomoci nebolo, ale ja mám tam vonku ešte svoje poslanie. A hlavne ľudí, ktorí na mňa čakajú. Či už Mattie, Grayson, alebo Evan. Iba ja viem, že je tu tak je na mne, aby som mu pomohla.