perfect boy? no. *DOKONČENÉ*

31

Zastavilo sa mi srdce. Ihneď som vyrazila, s jeho listom v ruke.

***

Keď ma konečne pustili do jeho izby, vrazila som tam skôr, než som si to stihla rozmyslieť.

Bola som ticho, keď som ho uvidela. Ležal na nemocničnej posteli a čosi písal. Všimol si ma až vtedy, keď som mu vytrhla papier z ruky.

Začínal sa podobne ako každý iný list. No obsah mal odlišný.

"Milá Emily,
ak toto čítaš, už som mŕtvy. V tomto poslednom liste ti len chcem poďakovať. Za všetko. A hlavne za ten ÚSMEV.
Ani nevieš, koľko pre mňa znamenáš. Matka sa zbláznila. Sestry sú mŕtve.
Bola si jediná, ktorá bola na mojej strane a aj tak si sa mi obrátila chrbtom.
Ako mám žiť na tomto svete, s vedomím, že som sám?
Nechcem umierať sám. To už radšej zomriem sám. Nepíšem tento list, aby som ťa obvinil. Len chcem, aby niekto moje posledné slová počul a rozumel im (alebo skôr videl hahaha).
Takže ďakujem.
Miluje"

Zvyšok listu už asi nestihol dopísať. Pozrela som sa naň. Jeho pravá ruka sa triasla. „Však je to len vtip?" do očí mi vyhŕkli slzy. Zrejme bol v príliš veľkom šoku na to, aby odpovedal. Na jeho stolíku ležala hrsť tabletiek.

Hodila som doň ten list. „Ako nad tým môžeš len premýšľať? Vieš koľko ľudí ťa potrebuje?" vieš ako veľmi ťa ja potrebujem? dodala som v duchu. Zdalo sa mi to nemiestne povedať, keďže som ho mesiac ignorovala.

„Emily. Ja umieram." povedal s vážnym výrazom na tvári. „Ani jedna z mojich sestier to neprekonala. Ja určite žiadny zázrak nebudem." v očiach nemal žiadnu emóciu.

Plakala som. „A prečo to nemôžme prekonať spolu?" zasmrkala som. V očiach sa mu čosi zalesklo. Prvýkrát za posledný mesiac som ho videla usmiať sa.

Ja som nemohla zastaviť svoje slzy. Prečo mi všetci umierajú? „No ták," povedal Jackson. „Usmej sa." roztiahol mi ústa do širokého úsmevu.

Usmej sa.