perfect boy? no. *DOKONČENÉ*

23

POHĽAD JACKSONA:
Odolal som pokušeniu spýtať sa, koľko koláčov zjedla. V tej chvíli som bol rád, že sa jej nič nestalo.

Postavil som ju naspäť na zem, keď vtom zjojkla. Zamračil som sa a pozrel sa na jej nohy. V tých vysokých chodidlách sa ohromne triasli a keď som sa pozrel na jej tvár, bola bledá ako stena. Mohol som povedať, že bola zrelá na odpadnutie.

Pokúsila sa urobiť pár krokov dopredu, ale márne. S nadvihnutým obočím som sledoval, ako sa na nich pokúša udržať rovnováhu.

Otrávene som si povzdychol. To ju doriti musím stále zachraňovať? Zastavil som ju a vzal na ruky. Čo spravila ma celkom prekvapilo. Z celej sily ma zasiahla kabelkou do hlavy.

Bolelo to ako sviňa. Zakýmacal som sa a skoro som ju spustil z rúk. Vyzeral som ako opitý autista.

„Čo. To. Sakra. Robíš?" zamračil som sa. Ktorý idiot bije človeka, keď sa mu snaží pomôcť? Ah, zabudol som. Tento idiot.

„Čo by si urobil ty, keby ťa niekto zozadu prepadol?" odvrkla a naštvane našpúlila pery.

„Chceš aby som ťa dal dole?" opáčil som. Ešte viac sa zamračila a zamyslela sa. Pozrela sa na svoje nohy. V oblastí päty som dokonca videl krv. „Nie." zamrmlala a pomrvila sa v mojom objatí.

Usmial som sa. Prečo tu s týmto idiotom strácam čas?

Uvedomill som si, že ona ma zachránila, keď mi umrela sestra.

Možno som teraz na rade ja.

Nachvíľu som sa zapozeral do jej modrých očí. Neprítomne sa pozerali kamsi do ďiaľky.

Bol som úprimne rád, že na ulici nebolo veľa ľudí.

Emily ma musela navigovať, pretože som u nej ešte nebol.

Koniec cesty sa blížil a mne už odpadávali ruky.

No aj tak som sa netešil, keď ju budem musieť pustiť.