TOG: Trigger

15. /Grayson/

„Mrzí ma, že ťa stále takto otravujem a proste...Bože..." ani nemusela dohovoriť, lebo sa jej zas spustili slzy no ja som vedel, žeby sa len zbytočne ospravedlňovala. Nič by sme tým nedosiahli, len ona by sa cítila ešte horšie.

„Proste mlč, áno? Vypi čaj, potom sa oblečieš a pekne sa pokúsiš spať. To je teraz najlepšie, čo môžeš urobiť." neviem prečo, ale automaticky som k nej načiahol ruku a pohladil ju po líci. Prvotne sa odtiahla, ale to bola vlastne očakávaná reakcia. Hlavne po dnešku. Napokon som však aj tak dosiahol svoje a v momente, kedy som pocítil jej krásne jemnú pokožku, som sa musel vlastne pousmiať. Ešte aj takto s vyplakanými očami, celá strapatá a unavená pôsobila tak krásne. Akoby som sa díval na nejakého anjela. Na anjela, ktorý len tichučko znáša utrpenie tohto sveta.

„Pýtal sa ma, čo by v tej situácii asi urobil Matthew..." povedala po hodnej chvíli ticha a šálku, pravdepodobne už prázdnu položila na zem vedľa postele. „Vážne mi mysľou prebehlo, čo by asi tak robil, kebyže to celé vidí. V tom momente som sa hanbila najviac na svete, že som niekoho ako Carley nechala zájsť takto ďaleko."

„Nemala si sa ako brániť. Ak by  si sa aj o niečo pokúsila, nedopadlo by to dobre. On by bol schopný nadrogovať ťa a zneužiť až potom. A v takom prípade naozaj neviem, čo by bolo horšie." možno zneli moje slová tvrdo, ale musela vedieť pravdu. Poznám toho chlapa predsa dlhšie ako ona, tak je moja povinnosť ju varovať pre ním. Mal som na to myslieť aj skôr, ale akosi mi to vyšumelo z hlavy. Nemyslel som si totiž, žeby bol niečoho takéhoto schopný.

„Ja len neviem čo bude ďalej. Ak sa to stalo raz, čo mu zabráni, aby to nezopakoval?"

„Zrejme nič. Má to tu celé pod palcom, takže kým nevypadneme, obaja sme v neustálom ohrození Camila. A hlavne teda ty." bolo mi ťažko, že som ju nevedel utíšiť, ale nechcel som jej dávať falošnú nádej. Ja sám dobre viem, že toho maniaka nič nezastaví. Je na najvyššej pozícii a my všetci len pešiaci v jeho hre.

„Mala som v tú noc zomrieť. Nič by sa potom už nebolo stalo."

„Ani smrť nie je riešenie. Vieš predsa ako sa hovorí, že smrťou bolesť neukončíš, len ju prenesieš na niekoho iného, nie?" prikývla a ja som k nej vystrel ruku so svetrom. Najprv na mňa hľadela dosť prekvapene, ale napokon si ho bez slov vzala a obliekla. Bol jej samozrejme veľký, ale trocha si vyhrnula rukávy, natiahla kapucňu na hlavu, aby pod ňu schovala strapaté vlasy a hneď zo vyzeralo lepšie.

„Ďakujem."

„Za málo." usmial som sa a prehrabol si vlasy ľavou rukou. „Ak ti už teda nič iné nechýba, ľahni si a skús spať. Bolo by zbytočné, ak by si sa nad týmto celým trápila."

„Tak si ľahni ku mne," odvetila potichu a naozaj sa posunula, aby mi urobila miesto. Posteľ vlastne nebola ani tak malá, takže by sme sa v pohode zmestili...len ja som váhal. Ak nás tak niekto nájde, mám vážny problém. Ešte by si Carley vzal do hlavy, že som rovnako zvrhlý ako on a chcem ju tiež znásilniť. No to by som ho už naozaj najradšej roztrhal v zuboch.

„Nemôžem. Mali by sme z toho obrovské problémy. Ale zostanem, kým nezaspíš."

„Prosím." keď na mňa uprela tie uplakané oči, nemohol som odolať. Aj po takom traumatickom zážitku natoľko túži, aby som zostal pri nej a ja to odmietam? Som normálny? A hlavne teda po tom, čo som si pripustil, že ju mám rád a stále na ňu myslím? Bože, ako môžem byť niekedy takýto strašne hlúpy? Život mi sám ponúka príležitosti, ani sa nemusím snažiť a ja ako debil ich stále odmietam. Nie som zjavne kompletný.

„Na chvíľu." napokon som sa podvolil a aj keď s otáľaním, ale ľahol som si k nej. Nie na chrbát, ale tvárou k nej, aby sme mali viac miesta, ale bolo to vlastne aj jedno. Ju som poriadne prikryl, aby neprechladla, ale ako som postrehol nebolo jej dobre. Dosť sa tam otáčala a ja neviem čo, kým si konečne našla nejakú polohu, kedy ju zjavne nič nebolelo. Aj to si musela kolená pritiahnuť k hrudi, podľa mňa tak, ako to len išlo. Mňa však prekvapilo, keď sa aj napriek dostatku miesta čelom len tak oprela o moju hruď. A síce som váhal, ale napokon som si cez ňu prehodil ruku a privinul si ju k sebe.

„Ešte ti je zima?"

„Áno," odvetila potichu a zasunula si pár pramienkov vlasov za ucho. „Ale mne je zima skoro stále."

„V takýchto podmienkach sa ani nečudujem." podľa mňa ak by aj šéfko musel spávať tu dole, nebolo by mu jedno, aká teplota tu je. Áno, sme kvázi vo väzení ako to on rád nazýva, ale aj tam by mala byť nejaká úroveň. A hlavne v našom storočí. Kde to akože sme? Sto rokov za opicami, či ako?

„Tak ako keď si mi hovorila, že v noc, keď si si porezala ruku si myslela na Matthewa...urob to aj teraz. Zavri oči a predstav si, že namiesto mňa tu leží on. A, že ste niekde úplne inde. Napríklad u neho doma. Ležíte spolu v krásne teplej posteli, on ťa objíma, kde tu ťa aj pobozká, len aby ti takto bez použitia slov povedal, ako veľa pre neho znamenáš a nakoľko ťa miluje. Predstav si, že naokolo vás sú porozkladané vonné sviečky, ktoré vedú priamo k posteli v takej malej cestičke." neviem prečo som to robil, ale prišlo mi, že ak ju niečím neupokojím, ona len tak nezaspí. A síce to neboli príjemné myšlienky...pre mňa teda...na ňu to zjavne zabralo. Prestala sa tam vedľa mňa stále vrtieť a konečne zostala len tak pokojne ležať.

„Pokračuj ešte. Je to príjemná predstava."

„Hej? Mám pokračovať? Tak skús ešte myslieť na to, čo tomuto krásnemu večeru predchádzalo. Mysli na to, že ste boli spolu celý deň. Na to, aký šťastný za tebou ráno prišiel a pobozkal ťa so slovami, ako veľmi si mu za tých pár hodín chýbala. Mysli na to, že ste celý deň robili niečo, čo máš rada. Na mieste, kde vás nikto nemohol otravovať. Boli ste len vy dvaja, napríklad aj vonku za plotom. Po zotmení ste pozorovali hviezdy, ležali v teplom piesku, držali sa za ruky a medzi tmavými mračnami hľadali súhvezdia."

„Páčil by sa mi taký večer s tebou," odpovedala potichu, až mi tým doslova vyrazila dych. Akoto, že so mnou? Prečo akože so mnou, keď tam vonku na ňu čaká Matthew? Prečo by chcela niečo takéto zažiť so mnou, ak ju ten chalan miluje?

„Prečo so mnou?"

„Lebo si mi pomohol viac, ako hocikto iný, za posledný mesiac." v šere, na mňa uprela oči, ktoré sa jej ešte stále leskli, no ja som sa ani tak nezmohol na nič iné, ako úsmev. Úsmev tak úprimný, až to udivovalo aj mňa samotného.

„Je to moja práca. Som tu len pre teba," odvetil som a pomaly, ale predsa z mojej strany dosť precítene, som jej vtisol bozk na čelo.

„Mám ťa rada," dostala zo seba tesne predtým, než sa konečne rozhostilo ticho. 

Však aj ja ťa mám rád Camila. Keby si len vedela ako.