Dedinka Goustr - Závoj Temnoty *POZASTAVENÉ*

Dedinka Goustr - Závoj Temnoty I.

              Konečne! Už je to tu! Nemohol som sa toho dočkať! Jejda. Prepáčte. Ja som sa Vám vlastne ešte nepredstavil. Moje meno je Eren. Mám blond vlasy po lopatky a modré oči. Postavu mám skôr dievčenskú, ale to neriešim. Som skrátka len obyčajný šestnásť ročný chalan, ktorý je teraz hrozne ŠŤASTNÝ!!! A viete prečo? My...sa...SŤAHUJEME!!! Už sa neviem dočkať. Ja viem, že veľa deti v mojom veku by nebolo, práve týmto veľmi, nadšených ako som ja, ale ja si skrátka nemôžem pomôcť. Celý život som prežil v rôznych mestách a teraz sa konečne sťahujeme už na trvalo do nejakej dediny menom Goustr. Rodičia mi povedali, že tam zostaneme už trvalo a to sa mi páči. Ale oveľa viac som asi nadšený z toho aké to tam bude. Naši mi opísali tu dedinu, ale úprimne si to neviem moc predstaviť. Tá dedina leží uprostred tohto lesa, ktorý sa vola, mimochodom len medzi nami je to dosť strašidelný názov, Nightmare. Domy v tej dedine sú že vraj rozostavané do kruhu okolo nejakého menšieho jazera, Elumineišn. Rodičia kúpili veľký dom na okraji tejto dediny oveľa bližšie k lesu ako ostatné. Ale to sa mi práve páči. Aspoň sa bude mať kde Satan prebehnúť. Ach! Ja som trúba. Satan je môj vlk. Má nádhernú čiernu srsť a žiariace červené oči. Teraz si istotne hovoríte, že vlci sú divoké zvieratá a nie domáce zvieratká, ale on nie je zlý. Navyše on nie je ledajaký vlk. Je to Osudové zviera. To znamená, že niekde vo svete je človek, ktorý sa povahovo a aj inými znakmi zhoduje z mojou osudovou láskou. Tými znakmi myslím farbu srsti a oči. No a ešte, dokážem sa s ním rozprávať. Pri nich to je normálne ale každý kto má Osudové zviera rozumie iba tomu svojmu. Ešte jedna vec, ktorú o nich viem. Môj „partner“ má rovnaké zviera ako ja, ale jeho má zase všetko zo mňa. Ale trochu sme odbočili. UŽ sa neviem dočkať!!!

´Eren, poď sa so mnou hrať a prestať si písať do toho denníka,“ drgol do mňa Sat.

„No tak Sat. Nie je tu moc čo robiť. To auto je aj tak malé,“ poškrabem ho za ušami.

´Prosím, prosím aspoň sa so mnou rozprávaj. Nudím sa,“ posťažuje si.

„No tak. Za chvíľu sme tam. To vydržíš,“ pobozkám ho na hlavu.

„Eren! Prestaň sa rozprávať s tým zablšeným psiskom. Buď rád, že ho tu trpím. Ale ak to z teba má robiť blázna, tak ho vyhodím von!“ okríkne ma mama.

„Áno mamy,“ skloním hlavu.

„No tak, zlato. Nechaj ho. Eren je tu s nami zavretý už dlho. Nie je divu, že začína blúzniť,“ upokojoval ju otec.

„Ty aby si sa ho nezastával,“ prskne mama podráždene.

„Neboj Eren, už sme na mieste,“ zasmeje sa otec a ja nedočkavo pozriem z okna.

Páni, to je nádhera. Tu sa mi teda bude páčiť. Zasmejem sa v duchu a pohladím Satana. Prejdeme po ceste, ktorá sa tiahne cez dedinu až k nášmu domu. Nádhera. Keď otec zastaví auto pred dvojposchodovým domom, vyskočím z auta aj so Satanom a bežíme k nemu. Pri dome sa zastavím a pošlem Satana, nech sa vybehá. Ešte kútikom oka zbadám ako Sat vbehol do lesa a vrátim sa k autu pomôcť s vecami. Ťahám sa akurát s jednou fakt ťažkou taškou do domu keď zakopnem, ale skôr než spadnem na zem ma zachytia niečie silné ruky.

„Si v poriadku?“ spýta sa ma zamatový hlas.

„Áno, ďakujem t...“ zaseknem sa keď sa otočím a zbadám toho naj chalana na svete.

„Ty si tu nový, že?“ spýta sa s úsmevom.

„Á-áno,“ zakoktám.

„Prosím ťa Eben, veď ho strašíš,“ povedal niekto za tým chalanom, „ahoj. Vítam ťa v Goustre. Kto si?“ predstaví sa mi nejaké čiernovlasé, zeleno-oké dievča.