...vyhŕknem pri pohľade na obraz.
"Čo sa ti na ňom nepáči?" ublížene sa spýta a rukou prejde po jeho povrchu.
"Veď je to stelesnenie nádhery." Jediná vec, čo mame nechýba a má jej na rozdávanie je samoľúbosť.
"Mami. To nie, to fakt nie. Snívam. Snívam. Daj to preč."
"Lyn! Čo to má znamemať?" mama začína naberať červený nádych.
"Veď je to dedko!" vybuchnem. Na veľkom, donedávna nepoškrvnenom plátne, tróni rúžový bicykel s malými kolesami a bielymi hviezdičkami. No a na ňom sedí dedko. Starý dedko. S dlhou bielou bradou. Je možné že sa mu zamotá medzi kolesá. Na hlave má hnedú kockovanú baretku. Oblečený je vo zvonovitých menčestrákoch a sivom kabáte. Na krku má žltý šál. Vyškiera sa na mňa.
Okol neho vedú ružové domy s modrými okenicami. Bicykel, na ktorom dedo je, putuje v kanáli. Logika starčekov, čo vám poviem...
"Ako si mohla takto znesvätiť to plátno?"
