Pekne ma za to vykričala. Nie. Vykričala je slabé slovo. Vlastne si myslím, že slovo vystihujúce jej amok, zatiaľ neexistuje. Mala som pocit, že odpadne na mieste a bude ju treba kriesiť. V tvári bola celá červená, dobre, že jej z uší nefučala para a z úst netiekla pena. Mám to ja ale šťastie. Len som tam tak potichu stála a čušala. Ani som sa nesnažila ju upokojiť. Nemalo by to zmysel. Po troch hodinách vrieskania o tom, ako hlboko som ju sklamala, ako sa za mňa hanbí, a ako vždy mala pocit že som slušné dievčatko, sa zrútila do kresla a poslala ma do izby. No k tomu mi ešte nakázala doniesť jej ceruzky, vraj musí na papier dostať všetku tú bolesť a zúfalstvo z môjho správania. Možno vo mne aj vyklíčili výčitky. Hoci len maličké a len na chvíľku ale predsa. Avšak, netrvalo dlho a puberta opäť začala naplno pracovať. Vykašľala som sa na ceruzku a zamierila rovno do izby, kde som strávila najbližších pár hodín. Vyliezla som len v noci, keď už mama spala. Sadla som si na rímsu okna a pozorovala tie žiarivé gule, odborne nazývané hviezdy. Premýšľala som, aké by to bolo, keby sa nejaká z nich odklonila od svojej dráhy a vrazila do miestnej galérie.
