Vôbec jej nevadilo, že ma tam musela doslova dotiahnuť, keď som zistila, že treba aj kresliť, nie len nosiť štetce.
Mala som vtedy asi osem rokov. Kričala som, kopala. Za nič ma tam nevedela dostať. No a keď nezabralo ani uplácanie či vyhrážky, chytila ma za nohy a po zemi ťahala do triedy. Nevadilo jej ani, že na nás všetci zízali, alebo že som mala celé biele tričko s motýlikmi od špiny na podlahe, a že sa zo mňa na chvíľu stala metla.
Mama bola pevne odhodlaná. Neočakávala, že budem odmietať kurzy od takej skúsenej umelkyne. Stále keď mi ponúkla, že ma trochu zaučí, vyhovorila som sa. Tak ma picla na výtvarnú.
Neskôr, vo vyšších ročníkoch, som ta prestala chodiť. Ale mama o tom nevedela. Keď sa ma spýtala čo sme robili, odpoveď som už mala vopred pripravenú. Jedna moja spolužiačka, veľká milovníčka kreslenia, ktorá tiež chodila na tento krúžok, mi stále cez SMS napísala, aká bola v ten deň téma.
Problémom bolo, že raz mi na to mama prišla.
