Dni sa v takejto dobe väčšinou zlievajú dokopy. Nepamätám si, čo sa dialo v pondelok, čo v stredu. Jednoducho to vôbec nerozoznávam.
Keď mamu popadne inšpirácia, hľadám všetky možné dôvody ako vypadnúť z domu. Nieže by som jej nechcela pomáhať, ale keď polovicu života trávite pobehovaním po byte so štetcom v ruke, a vzápätí sa vraciate nazad, lebo si to mama dovtedy rozmyslela, časom vás to omrzí. Čo z toho vyplýva? Mala by som si kúpiť skúter, aby som jej stihla doniesť to, čo potrebuje, kým zmení názor. Alebo sa viac venovať športu. To prvé by som brala radšej.
Keď som bola malá, priam som si priala aby ma mama zavolala s tým, že jej treba pomôcť. Bavilo ma to. Cítila som sa dôležito. Teraz sa cítim akurát využito.
Keď niečo potrebujem ja, odbije ma, lebo "Si už dosť veľká nato, aby si si dokázala poradiť aj sama."
Hm, to tvrdí niekto, čo má problém zájsť si po štetec. Stáva sa.
Ešte na základke som musela povinne chodiť na výtvarku. Bolo to takto:
jedného slnečného dňa, za mnou do izby prišla mama. Zastala si vedľa skrine, ktorá vtedy mala, mimochodom, oboje dverí.
"Lyn, prihlásila som ťa v škole na výtvarnú. Zajtra začínaš." oznámila mi. Vlastne to bol rozkaz.
Môj život bol naplánovaný ešte predtým, ako som sa narodila. Mama sa rozhodla, že budem pokračovať v jej šľapajách a stanem sa maliarkou.
