Neznášam výstavy. Vernisáže tobôž. Všetky do jednej. Neexistuje výnimka.
Moja mama je maliarka. Čo znamená, že na tieto bezvýznamné podujatia chodievam pomerne často.
Haldy obrazov, blikajúce fotoaparáty a desiatky obdivovateľov, ukazujúcich prstom na primitívne diela. Fajn, uznávam, niektoré stoja za pohľad ale drvivá väčšina pripomína celkom obyčajnú machuľu, bez štipky pointy. Ani mamine obrazy často nedávajú žiaden zmysel. Ale aj napriek tomu pokračuje v ich tvorbe.
Vždy, keď náhle zvolá: "Lyn! Plátno!" Už viem, že je zle. A začína sa kolobeh. Celé dni behám po byte a snažím sa jej vyhovieť.
"Štetec!"
"Temperu! Modrú temperu!"
"Nie, nie! Žltú, dones žltú!"
"Počkaj! Mám pocit, že zelená sa sem hodí najlepšie...hmm..."
"Mami."
"Dobre, dobre, tak dones tú červenú, tam na stole."
No a potom nasledujú spomínané výstavy, kde väčšinou len stojím s pohármi rubínového vína na biednej tácke a hrám sa na hostesku.
Minulý týždeň, keď sme sa pozerali na televízor - jeho výrobca žil ešte pred mikroorganizmami, to mi verte - mama prerušila pokojný večer výkrikom: "Lyn. Mám bombastický nápad."
"To vravíš vždy, keď ťa nakopne múza." zafuňela som a zaborila tvár do pohovky.
"Ale tentokrát je to naozaj, naozaj, naozaj grandiózne! Lepší nápad neexistuje."
"Ako obvykle."
"Lyn, nekaz mi to!"
"Prepáč."
"Choď po plátno a ostatné potreby."
"Aj toaleťák?" trepla som prvú blbosť, čo mi napadla, aby som sa tomu vyhla.
Mama na mňa zazrela, jej oči mali na chvíľu tvar malých štrbiniek. Poviem vám, nikto nevie tak zúžiť oči, ako ona. Zato by som aj ruku do ohňa dala.
Neochotne som sa vyteperila z gauča a vybrala sa po jej veci.
