Všetko niečo stojí . . .

Dvadsiata šiesta kapitola

Ja som sa začala smiať ako blázon.

,,Ley? Že si ju prebudila bozkom?"

Ja som na neho vyvalila oči a David sa začal smiať a ja s ním.

,,Po prvé. On je chlapec a bozk nezaberal."

Smutne som zatiahla a utrela som si imaginárnu slzu. Na to sme sa začali smiať ešte viac. Smiali sme sa ešte chvíľu, ale potom sme sa vybrali za "Šípovou Ruženku". Celou cestou sme sa rozprávali. Konečne sme prišli na izbu. Hneď mňa zasiahol Maxov pohľad.

,,Pán Moon ako sa cítite?"

,,Teraz už veľmi dobre."

,,Bolí vás niečo?"

,,Ľavá ruka a hlava."

,,Emmh Ley? Prečo stále stojíš pri dverách? Neboj ja nehryziem."

,,Nehryzieš....ale trháš."

Všetci sme vypukli do smiechu. Max sa na mňa zvodne pozrel a potľapkal rukou na miesto vedľa seba. Ladným krokom som išla k jeho posteli a sadla si veľa neho. Max ma chytil za ruku a priamo mi hľadel do očí. Pomaly sa ku mne nakláňal. Už bol tesne pri mojich perách. Chýbalo pár milimetrov a zrazu sa rozleteli dvere. V nich stála prekvapená štetka. Melanie...kto iný -_- 

,,Emmm neruším náhodou?"

,,Rušíš!"

Povedal Max hnusne. Melániu to prekvapilo no nedala to moc najavo.

,,No dobre....ja už idem."

Povedal David a odišiel boh vie kam. Postavila som sa a podišla ku Melánií.

,,Čo tu chceš?"

Vypľula som na ňu.

,,To by som sa mala spýtať ja teba."

,,No pokiaľ viem tak spolu už nie ste. Či?"

Pozrela som sa na Maxa spýtavým pohľadom. Max prikývol na znak súhlasu.

,,Ale Max.....Ja ťa stále milujem."

Povedala Melánia a začala plakať. Tá štetka si myslí, že jej na ten falošný plač skočíme. 

,,Melánia už dávno som ti povedal, že medzi nami už nič nie je. Pochop to!"

,,Áno pochop to už! A nehraj sa tu na niečo, čo nie si."

Melánia sa na mňa pozrela vražedným pohľadom a povedala.

,,Bacha dievčatko! Nevyskakuj si na starších. Radšej bež na ihrisko papkať zmrzlinku." 

Založila som si ruky v bok a pozrela som sa na ňu vražedným pohľadom. 

,,No aspoň nevyzerám ako preplastikovaná "barbie"! Bež ďalej míňať peniaze. Aj tak vieme, že ti to nepomôže."

Melánia sa zvrtla na podpätku a nasrane vyšla z izby. No pri dverách sa zastavila a povedala.

,,Toto ešte nie je koniec!"

Nezabudla ešte buchnúť dverami. S Maxom sme sa začali ujebávať. Ani nie za päť minút sem prišiel Dávid.

,,Vám poviem....tú by som nechcel mať doma."

Povedal a zatvoril dvere. Robil na Maxovi ešte nejaké testy a pýtal sa ho na asi hocijaké otázky. Po pol hodine mňa to prestalo baviť a vybrala som sa do bufetu pre kávu. Káva nepatrí medzi moje obľúbené nápoje ale potrebovala som sa prebrať. No a koho tam nevidím....Melánia -_- 

Snažila som sa ju ignorovať, no ona si nedala pokoj. Stále po mne hádzala vražedné pohľady. Dokonca sa mňa snažila pod kopnúť, keď som išla okolo nej s kávou v ruke.  Toto som už nevydržala a vybrala sa za ňou. 

,,Akože, aký máš do čerta problém?!"

Melánia sa na mňa usmiala a zopakovala to ale úplne detinským hlasom.

Krv mi vrela v žilách. Toto nemala robiť. Nikto mňa nebude napodobňovať! Keď  to Melánia najmenej čakala vrhla som sa na ňu. Jedna rana za druhú. No Melánia sa dokázala ubrániť. 

,,Ty malá štetka! Zlomila si mi necht!"

,,A to som sa vôbec nesnažila. A pokiaľ dobre viem, tak ty si tu tá štetka, ktorá rozťahuje nohy každému. Ešte raz mi niečo nepekné povieš, tak ťa ani plastika nezachráni a skončíš tu ty!"

Povedala som úplne pokojne a keď to nečakala som sa otočila a.... posledný krát som jej dala ranu a zvalila sa na zem ako vrece zemiakov. Vybrala som sa na odchod. Bola som od nej asi štyri kroky no zrazu som ucítila len ranu. Spadla som na zem a nič som nevidela. Len tma a Maxov hlas.

,,Ley!" 

No tak a je tu ďalšia časť! :3 Prepáčte, že vyšla neskoršej ...plánovali sme, že ju vydáme skoršej ale.... však nás chápete :D Chceme sa vám za všetko poďakovať :D ste úžasný <3

Stále nemôžeme uveriť, že tento príbeh má 2.76K, 190 vote :* A tie vaše komenty sú najlepšie *.* Vždy keď si ich prečítame, tak by sme najradšej skákali tri metre do výšky (nehovorím, že sme neskákali ;) ) :* A vždy sa pustíme do písaní ďalšej časti :*

TullyandMully <3