Nevidela som nič. Cez oči som mala previazanú šatku. V bruchu som mala podivný pocit. Bola som strašne zvedavá. Stŕpli mi ruky i nohy od napätia. Telom mi prebehla smrtka. Už tú šatku dlhšie na očiach neznesiem. Strhla som si ju z očí. 64,7!!! Bombové číslo! Zoskočila som z váhy. Začala som kričať a skákať. Zo slzami šťastia som najmocnejšie ako sa len dalo objala Borisa a Sáru. A potom aj mamu. "Som na teba hrdá," povedala. Rozplakala som sa ešte viac. "Toto treba osláviť megaveľkou pizzou a tonou čokolády!" zavtipkoval Boris.
Milujem tých ľudí. Vďaka nim viem, že som silná, že dokážem všetko, že som skvelá, taká aká som, že sa nemusím skrývať a hanbiť a že svet je krásny.
Radšej budem nula, terč pre váš výsmech, odporne škaredý, iný ako ostatní... Ale s pocitom, že to čo nosím v sebe nie je len orgán potrebný mi pre život, ale je to srdce, čo dokáže milovať.
..........
Zdravím moji milí čitateľníci :) Veľmi nečakane, ale je tu. Taký citátik som našla na koniec. Tak dúfam, že ste si užili túto poslednú časť. Úprimný názor... :)
YOU ARE READING
Bacuľka
RandomTuční ľudia? No a čo? To sú tiež ľudia. Keď oni mi prídu takí čudní, tichí, vôbec nie sú sebavedomí. Sú slabí. Navonok tak vypadajú, no vo vnútri sú silnejší, než si myslíš. Nevidíš ako trpia, kvôli iným? A majú zmysel žiť? Aj oni potrebujú lásku...
