Bežala som na bus. Hlúpa šnúrka! Pozrela som na tenisku. Aj tak som bežala ďalej. Nenávidím beh. Neznášam pocit, keď mi telom otriasajú všetky tuky. Šofér už zatváral dvere. Vydýchla som si keď ich znovu otvoril. Ju! voľná sedačka. Nemusím nikoho otravovať, či si vedľa neho môžem sadnúť. Vidím na človeku, že nechce, ale aj tak to urobí. Zapla som si hudbu na slúchadká. Vydychovala som z toľkého behu. Oprela som si hlavu o sedačku. Chvíľu som sledovala rýchlo sa pohybujúci život za sklom autobusového okna...
Padla mi hlava. Čo sa deje? Aha, spala som. Len som dúfala, že som nespala z otvorenými ústami. Autobus zastavil na zastávke. Nastúpili ďalší ľudia. "Môžem?" Otočila som sa za neznámym hlasom. Čumela som ako blbá. "Uhm" nič viac nič menej zo mňa nevyšlo. Prečo práve Boris? Boris je Andrejov najlepší kamoš. Aspoň tak vyzerajú. Poobzerala som sa dookola. Hocikde sedeli ľudia ešte po samom. Prečo chcel sedieť pri mne? "Je mi ľúto, že už je toho plný facebook." poznamenal, keď si sadol. "Plný fb čoho?...Jáj, už viem." spomenula som si na skrinku plných vložiek. Prečo sa so mnou baví? Počula som dobre? Je mu naozaj ľúto?
Po pätnásť minútovom mlčaní vystúpil.
..........
Zdravím vás :) Chce to koment... názor názor názor.. :) Ani vy neznášate cestovanie busom? Táto cesta mi prišla zaujímavá.
YOU ARE READING
Bacuľka
RandomTuční ľudia? No a čo? To sú tiež ľudia. Keď oni mi prídu takí čudní, tichí, vôbec nie sú sebavedomí. Sú slabí. Navonok tak vypadajú, no vo vnútri sú silnejší, než si myslíš. Nevidíš ako trpia, kvôli iným? A majú zmysel žiť? Aj oni potrebujú lásku...
