32.

257 29 11
                                    

Už som nevládala. Zhodila som si polovicu závaží. Kristína by mi to v živote nedovolila, ale ona tu nie je. Smiali sme sa a mňa to posúvalo vpred. Teraz je všetko nanič. Nedokážem zdvihnúť nohy. Akoby to závažie malo o 100 kíl viac ako obvykle. Nezvládla som to. Všetko ma bolelo. Prestala som cvičiť. Odchádzam a ostanem navždy tučná, povedala som si keď som vypila asi pol litra vody.

S ruksakom na chrbte som kráčala po chodníku. Z neba začali padať vločky veľké ako sedmokrásky. Jedna mi pristála na nose. Zaškúlila som. Chcela som ju zjesť, ale môj jazyk bol prikrátky. "Ahoj." Zjavil sa udychčaný Boris. "Ahoj." usmiala som sa na neho. Bola som rada, že ho vidím. "Bola si vo fitku?" spýtal sa, keď si domyslel kde som asi bola. "Áno. Dnes je posledný deň, čo ste mi preplatili." "Ahá. Dúfam, že tam neprestaneš chodiť," povedal. Prekvapila ma jeho úprimnosť. To som presne chcela urobiť. Videl, ako ma to zaskočilo a možno sa cítil previnilo, že to povedal. Nahlas to nevyznelo dobre, aj keď to bolo pre moje dobro. "Môžme ísť v sobotu spolu," navrhol. Bola som ešte viac prekvapená. On je tak krásny a pôjdeme spolu do fitká jó. Prikývla som. "Dobre." Ani som si nespomenula s akým odporom som z fitka odchádzala. 

Chvíľu sme len mlčky kráčali. V duchu som sa usmievala. "Je mi ľúto, čo ti v škole urobili. Ja, viem že si nechcela aby som ťa obránil, ale cítil som, že to musím urobiť." "To je v poriadku." rýchlo som povedala. "Ja... Potrebovala som to. Ďakujem." šepla som. Sklonila som hlavu. Už zas som sa mu nemohla pozrieť do očí. Zrazu sa zastavil. "Znovu si chcela skočiť?" spýtal sa zhrozene. "Nie!" skríkla som. "Už ma to v živote nenapadne, a ani na to nepomyslím." Prekvapila ma moja otvorenosť. Cítila som, že mu to musím povedať. "Za všetko mohla Kristína. Ona vymýšľala tie hlúposti." Pre niekoho to boli hlúposti, no pre mňa neopísateľné utrpenie. "Veď ona ťa takmer zabila." skonštatoval až moc prehnane. "Nie, to nebola ona. To som bola ja. Ja som sa chcela zabiť!" povedala som pravdu nahlas. "Kvôli nej." nedal sa. "Nemôžeš to na ňu zvaliť. Nič o tom nevieš." On stíchol. Pozrela som sa na jeho dokonalú tvár. Mračil sa. A to len pre mňa. Neviem či som normálna, keď ma to potešilo. "Idem domov, ahoj." odkráčala som. Po chvíli som sa obzrela. Boris tam stále stál a čumel doblba. Premýšľal, aký je život.   

...........

Čauce mravce! Sama som bola prekvapená, čo som písala. Bavilo ma to. Akoby som to čítala, alebo pozerala dobrý film :D Túto častičku venujem sestre lucianka-m ... z lásky :P :* a ďakujem, za všetky komentíky votes a pozretia... ste ÚŽASNÍ ^_^ 


BacuľkaWhere stories live. Discover now