26.

246 31 14
                                    

Zazvonilo. Vkročila som rovno do triedy. Triedna z nej ešte nevyšla. Toto nemôže byť pravda. Pozerá sa na mňa. "Júlia. Dúfam, že máš ospravedlnenku. Ak nie, toto je už druhá neospravedlnená hodina. Nikdy som si o tebe nemyslela, že budeš flákať školu. Vždy si u mňa excelovala. Čo sa deje? Po vyučovaní sa za mnou zastav." Už zase sa všetci smiali. Určite všetci vedeli, kde som bola. Len som nemo prikývla. Klesla som na svoje miesto. Horší tento deň už nemôže byť. Čo sa ešte udeje? Zasiahne ma meteorit?

Doriti! Kde mám tašku? Len som sa obzrela za seba. "Dalibor, daj mi ju!" pozrela som sa na neho, či to myslí vážne. Dalibor pokrútil hlavou. Keď som za ním šla, hodil tašku Anete. Ona zasa Andrejovi. Andrej ju vyhodil von oknom. Ja nežartujem. Naozaj letela von. Všetok ten smiech a všetky tie odporné ksichty. Všetky mi hovorili jedno. Si tučná a niet tu pre teba miesto. Za sebou som začula známy smiech. Otočila som sa. Kristín? Ako len môžeš? Bola som zmetená. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Prečo som len neskočila? Prečo?! Potrebujem ísť preč. Preč odtiaľto!

..........

Ahojte. :D Už sa to vyvrcholilo, zrejme. Aký máte z toho pocit? :D Už za chvíľu sa príbeh skončí a neviem či mám písať nový alebo chceli by ste ďalej pokračovať s BACUĽKOU? :) Prosím komentík. A chcela by som moc, 10 votes? :3

BacuľkaWhere stories live. Discover now