Bacuľka

11.

Vonku bola tma a zima na rukavice. Kráčala som chodníkom. Už z diaľky som videla Kiku. Išla mi na naproti. Zrýchlila som tempo. Dlhé vlasy si prikryla čiapkou. Ruky mala vo vreckách s dlhšou... moment, to nie je Kika. Osoba ma obišla. Plakala. Ani sa na mňa nepozrela. "Sára? Stoj! Čo sa deje?" Sára sa celá triasla. Iba plakala a nič nehovorila. Nevedela som ako ju mám upokojiť, tak som jej na krehké ruky navliekla moje čierne rukavice. "Ja nemám kam ísť na noc. Odišla som z domu. Nechcem sa tam vrátiť. Prosím, pomôžeš mi?" takmer kričala. Podala som jej vreckovku, aby si utrela slzy a vysmrkala nos. Bola som v šoku. Sára, ktorá má perfektný život, ušla z domu? Nepochopiteľné. Prečo? Teraz sa jej to spýtať, by asi bolo necitlivé. "Chceš prenocovať u nás?" spýtala som sa jej, aby som si upresnila, čo znamená pod požiadavkou pomôcť jej. "Mohla by som?" znela zúfalo. Mama s tým určite nebude mať problém, tak prečo nie? "Áno, mohla."

Ustlala som jej posteľ a požičala pyžamo. Navliekla si ho na seba. Hanbila som sa za to, aké jej bolo veľké. Uvarila som lipový čaj. Zazvonil mi mobil. Dokelu! To bola Kika. Úplne som na ňu zabudla. Zdvihla som. "Prepáč. Ja ti to neskôr vysvetlím, teraz nemôžem. Je mi to naozaj veľmi ľúto." vychrlila som na ňu. Kika je chápavá a ohľaduplná. Vie sa veľmi dobre vžiť do situácie druhých. Bola som si istá, že to pochopí. "Aha. Dobre." Nemala s tým problém. 

Sára sa cítila previnilo. "Pokazila som ti stretko? Bolo to niečo dôležité? Prepáč." Nikdy som si neuvedomila, že je taká milá a v pohode. Okrem Kiki sa so mnou nikto takto nebavil. "To je v pohode." povedala som zamyslene.

..........

Ahojte čitačkovia moji. Tak milo preto, lebo som dva dni nepridala časť. Ale dúfam že mi to započítate ako jeden deň keďže je 10 minút po polnoci. Myslím, že už nebudem stíhať pridávať každý deň,ale budem sa snažiť. :) Ako sa páči časť? Páčili sa vám viac tie prvé deprimujúce časti plné myšlienok, či tieto, kde je viac priamej reči? :) Alebo v tom nevidíte rozdiel? :D