Ja už ďalej nemôžem. Nikto ma nechápe. S plačom som vybehla von z triedy. Zrazu...Ani neviem ako, ocitla som sa v jeho náručí. Boris ma pevne držal. Jeho objatie trvalo nekonečne dlho. Cítila som jeho pevné ramená. Nevnímala som nič. Iba jeho. Jeho úžasnú vôňu.
Bola som ešte viac zmetená. Vzdialila som sa. Pozerala som sa mu rovno do očí. Čakala som, čo povie. Len sme tam stáli a nemo hľadeli na seba. Nehovoril nič. Nečumeli sme len my, ale aj všetci naokolo. Akoby sa zastavil čas. Nechápala som len ja, ale aj spolužiaci a okoloidúci po chodbe. Mlčal pridlho. Odišla som.
Zamyslene som zodvihla tašku a šla. Netuším kde. Vonku bolo chladno. Na sebe som mala len sveter. Moje ruky boli určite ľadové.
Áno. Už nova som tam bola. Park, most, zábradlie. Naň som si sadla. Chcela som tam skočiť. Prečo zrazu nie? Naozaj ma pred všetkými objal? Prečo nič nepovedal?
..........
Na túto časť som sa tešila riadne dlho ^.^ Zrazu je tu tak rýchlo. Venujem ju @Tinustek Skúste si pozrieť jej knihu, ktorú začala písať nedávno: Ja, oni a ty :) A ďakujem za vyše 200 votes. :3
YOU ARE READING
Bacuľka
RandomTuční ľudia? No a čo? To sú tiež ľudia. Keď oni mi prídu takí čudní, tichí, vôbec nie sú sebavedomí. Sú slabí. Navonok tak vypadajú, no vo vnútri sú silnejší, než si myslíš. Nevidíš ako trpia, kvôli iným? A majú zmysel žiť? Aj oni potrebujú lásku...
