Obsession

Part 6

Vyšla som zo sprchy a dala si čaj. Chcela som sa nachvíľu ukľudniť a iba tak som sa pozerala von z okna môjho bytu. Nebolo najkrajšie počasie a všetko bolo také tmavé a depresívne. Dokonca som zvonenie môjho mobilu začala vnímať až po pár sekundách. Šla som si poň, aby som sa zbavila toho otravného zvonenia.

" Prosím." čakala som na odpoveď ,ale nejako sa nikto neozýval.

" Haló." až teraz konečne počula nejaký šum.

" Olivia zlatko? " bola to moja mama. Nemala som náladu s ňou telefonovať.

" Ahoj. " radšej som si sadla, nevládala som ani stáť na nohách už pár dni som nejedla a cítila som sa veľmi slabo.

"Prečo ste sa mi neozvali? Ani nevieš ako som sa o vás bála. Ste v poriadku?" jej výbuch ma ešte viacej vyviedol z miery. Nepríčetne po mne kričala a najhoršie na tom bolo , že nie je všetko v poriadku ale práve naopak.

" Ano všetko je v poriadku." musela som jej klamať, nechcela som ju znepokojovať a navyše som sľúbila, že nikomu nič nepoviem. Nechcem aby som dostala moju rodinu do problémov.

" Prečo mi Hanna nedvíha mobil? Dobre vie , že to nemám rada." keď spomenula jej meno po tele mi prešli zimomriavky  , lenže musela som myslieť na to , že už za chvíľu s ňou budem a všetko bude ako pred tým.

" Boli sme celý čas na procedúrach a nemali sme čas na to myslieť. Prepáč. Musím už končiť idem von a už sa ponáhľam." nestihla mi ani odpovedať. Zrušila som hneď hovor a zistila som , že je už veľa hodín a mala by som sa ísť obliecť. Niečo som na seba hodila a v tom som začula zvoniť zvonček. Šla som k oknu a uvidela som to isté auto ako bolo pred jeho domov. Predpokladám teda, že už to bude on. Zobrala som si kabelku a zamkla byt. Kľúče som si odložila a šla dolu schodmi. Keď som vyšla trochu som spomalila, mala som totíž strach sadnúť si k nemu do auta a byť sním zavretá v tak malom priestore. Ale moja sestra už ide domov a tá chvíľa ma nezabije. Šla som teda ďalej a otvorila som dvere na aute.

" Prišla si celkom rýchlo." pozrel sa na mňa spoza okuliarí a ja som nemala potrebu mu odpovedať na jeho stupídnu poznámku,

" Vidím , že to bude veľmi tichá cesta už sa neviem dočkať." zavrela som dvere a on konečne naštartoval auto a vyrazili sme. Nechcela som s ním moc konverzovať ale mala som isté otázky na ktoré som chcela vedieť odpoveď.

" Kam to vlastne ideme?" síce som sa ho niečo spýtala ale očný kontakt som v pláne dať nemala.

" Nie moc ďaleko, ideme len do pol cesty ako sme mali lebo som poprosil Ryana ,aby sa o ňu osobne postaral. Nechcel som ,aby sa cítila zle a jeho pozná." nemohla som namietať bolo to celkom dobré riešenie a čím kratšia cesta tak tým menej stresu.

" Dobre."  Radšej som už bola potom ticho. V hlave mi virilo neskutočne veľa myšlienok a za niektoré som sa až hanbila. Celá cesta bola veľmi zvláštna a nie len pre mňa ale určite aj pre neho. Boli sem ticho aj keď som videla že sa snažil niečo povedať,ale nakoniec to vždy vzdal.  Chcela som už odtiaľto vypadnúť. Zabudnúť na všetko. Vo vnútri ma to ničilo, tá náhla zmena je pre mňa veľmi bolestivá. zhlboka som sa musela nadýchnuť,už som nevládala to držať v sebe a cítila som nevoľnosť. Celá som sa roztriasla. 

"Si v poriadku? " nechcela som ,aby si niečoho všimol. Bohužiaľ som to nezvládla a naozaj som potrebovala čerstvý vzduch. Pokrútila som hlavou , nezmohla som sa na slová len slzy.

" Zastavím a ty sa nadýchaš čerstvého vzduchu."   vyšla som z auta a  oprela sa o auto. Naozaj nemám silu ísť ďalej nejedla som niekoľko dní, pila som veľmi málo, a to že som v strese a nervózna ani nehovorím, mám chuť skončiť so svojím životom.