Susedia (1.časť)

17. kapitola

"Mám zvláštny pocit." začala som. Noah sa na mňa prekvapene pozrel. "Kvôli čomu?" spýtal sa.
"Že tu bola. Možno sedela presne v tomto kresle." povedala som smutne.
Noah prikývol. "Viem. Taktiež sa cítim zle, no nie je isté, či to bola ona." odvetil.
"Sám tomu neveríš, Noah. Bola jediná, ktorá o tomto mieste vedela, v chladničke sú samé jej obľúbené potraviny, na matraci je dievčenské oblečenie.. všetko to do seba zapadá!"
Od nervov si Noah zapálil ďalšiu cigaretu.
"Už ma to nebaví." začal zrazu Noah. "Ako to myslíš?" spýtala som nervózne.
"Už ma proste nebaví stále ju hľadať!" povedal nahnevane. "Skrýva sa pred nami! Netvár sa, že ti to nedochádza! Už nechce byť s nami!" Noah bol naozaj vytočený. Kričal. Vďakabohu, že sme boli tak ďaleko od nejakej civilizácie.
"Takže sa vzdávaš?"
"To som nepovedal..." Sklonil hlavu a díval sa uprene do zeme. "Ale... asi áno."
"Si robíš srandu?" spýtala som sa podráždene. "Po tom všetkom, čo sme zažili, sa len tak vzdáš?"
"Nekrič na mňa." napomenul ma monotónnym hlasom.
"Môžem! Pretože sa správaš ako najväčší idiot na svete!" Tentokrát som už naozaj kričala. Bola som vytočená. Prečo sa zrazu vzdáva? Nemôže ma v tomto nechať samú.
"Ideme domov." zavelil Noah.
"Nikam nejdem." oponovala som. Bola som naozaj tvrdohlavá.
"Emily, neser ma! Poď."
"Nikam nejdem! Zostanem tu pre prípad, že sa Hana vráti."
"Nevráti!" skričal Noah. Srdce mi zastalo a ja som sa na neho uprene dívala.
"Č-čo?"
"Nevráti sa." zopakoval so sklonenou hlavou.
"Ako si môžeš byť taký istý?" kričala som opäť po ňom. Dnes som nejako nezvládala svoje návaly hnevu. "Chceš akurát, aby som prestala hľadať a šla domov! Ale to sa nestane." zvrtla som sa na päte a odkráčala som preč.
"Počkááj!" kričal za mnou. "Emily!" okríkol ma. "Doprdele, stoj!"
"Na stole som našiel toto." podišiel ku mne a ukázal mi obálku s mojim menom.
"Ako sa opovažuješ čítať si list, ktorý je určený len mne?!"

Pohľad Noaha:
Bolo to celkom inak, ako si Em myslí. Urobil som to pre ňu, pretože ju mám rád. A keď vravím rád, myslím naozaj, skutočne rád. Ten list jej nenechala Hana na stole, Hana má Emily úplne na háku, nenechá jej ani len správu, kde je, či žije, nezavolá, nepošle nijakú tajnú správu... Nič. Nechcem vidieť Em ako sa trápi.
Hľadá niekoho, kto na ňu už dávno zabudol.
Ešte predtým, ako Hana zmizla, mi nechala list, ktorý mám dať v prípade núdze Emily. Usúdil som, že prípad núdze je teraz.

Síce ma asi znenávidí za to, že som "čítal" jej list, no verím, že bude mať aspoň lepší pocit, že Hana na ňu myslí.

"Ty si taký idiot!" kričala po mne nahnevane. Nie, nebola nahnevaná, ona bola priam rozzúrená. "Aké právo ti dovoľuje čítať si môj list?!?" Blah blah blaah...
"Miesto tohto kričania si mohla už dávno začať čítať ten list." povedal som jej milým hlasom.
"Nehovor mi, čo mám robiť!"

Takúto vytočenú som ju ešte nevidel. Síce sa nepoznáme tak dlho, no na začiatku našej cesty by som vôbec nepovedal, že bude takto vyvádzať.

Nechal som ju samú dole v obývačko-kuchyňo- spálni a ja som vyšiel po schodoch hore. Namieril som si to priamo na strechu. Miloval som tu sedávať, popíjať pivo, fajčiť a premýšľať o živote pri dobrej hudbe.

Bolo mi zle z Hany. Mal som jej plné zuby, nepáči sa mi, ako sa správa ku svojej (ex)najlepšej kamarátke.
Najhoršie na tom je, že Emily si myslí, že Hana ju má naozaj rada, že na ňu myslí. No opak je pravdou. Emily je pre Hanu už len minulosť.

Započul som kroky a rýchlo som sa strhol. Emily.
"Odvez ma domov." povedala už kľudnejším hlasom.
"Prečítala si si ten li....?"
"Prestaň. Proste ma zavez domov." prerušila ma. Okej, takže ešte stále je nahnevaná.