Susedia (1.časť)

5.kapitola

Do školy som prišla len tak-tak. Rýchlo som vbehla do učebne č.23 a sadla som si do voľnej lavice. Spomenula som si na Hanu, ktorá sedávala o lavicu vpredu. Chýba mi.
Moje myšlienky prerušil Noah, ktorý bol rovnako zadýchaný ako ja a sadol si vedľa mňa (bola to jediná voľná lavica). Zrazu som necítila nič iné, len jeho kolínsku a cigaretový dym.
Hodina začala. Profesor Brick vošiel do miestnosti. Zrazu nastalo ticho. Všetci sa na neho mlčky prizerali. Toto dramatické ticho prerušilo pípnutie mobilu. Kto je taký hlúpy a nevypne si mobil na Brickovej hodine? Omg!
No zrazu sa všetci pozreli mojim smerom. Vrátane Noaha a profesora. Nechápala som, čo sa deje. Noah ma šťuchol lakťom do ruky a ukázal na môj mobil. No doriti!
"Prepáčte mi, ja..." začala som. "Zabudla som si ho vypnúť." No v tom môj mobil pípol zase... a zase... ááá zase!
"Vypnite ho! Okamžite!" zakričal na mňa profesor.
Ako som išla vypnúť mobil, všimla som si, že mi prišli 4 smsky. Rýchlo som stihla odomknúť mobil a tam na mňa vyskočila fotka Hany. 4 smsky od Hany.
"Pán profesor?" Zdvihla som ruku. "Môžem ísť na záchod?" spýtala som sa bez štipky nervozity. Prvýkrát som z neho nebola nervózna.
"Ako prosím? Veď len teraz začala hodina!"
Ten učiteľ ma naozaj nenávidí. Kľudne by som sa tu mohla aj došťať a jemu by to bolo jedno, určite by ma ešte nechal po škole za to, že som zničila (ocikala) školský majetok. Neváhala som ani sekundu, vzala som si veci a odkráčala k dverám. Brick sa na mňa nervózne a nahnevane pozrel a zreval. "Čo si myslíte, že robíte?" Chvíľu som zaváhala, no potom som naozaj otvorila tie dvere a odišla z triedy.
Brick za mnou ešte niečo kričal, no ja som mala pred očami len Hanu. Bála som sa, že sa jej niečo stalo. Prečo by inak po roku zavolala?
Odomkla som mobil a klikla na ikonu Správy (4)
Hana: Em! Prosím ťa! Ja to už ďalej nezvládam! Emmmm!
Hana: On ma zbil, Emily!!!!
Hana: Prosím urob niečo!
Hana: Mrzí ma všetko, nechcela som :((( !!!! Pomôž mi dostať sa odtiaľto!
V momente som začala plakať. Nevedela som, čo robiť. Chcela som volať políciu, no čo ak by som tým situáciu len zhoršila?
Ja: Čo sa dopekla deje???!
Hana do minúty odpísala.
Hana: Musíš ma od neho dostať preč! Okamžite!
Ja: Som na ceste!!!
Už som vedela, čo robiť. Musím ísť do Texasu. Musím jej pomôcť, i keď neviem, čo sa deje. Potrebuje ma ... a ja potrebujem ju.
"Tebe drbe už načisto? Chceš si to u neho posrať ešte viacej?" kričal po mne Noah z konca chodby. Ja som sa zrútila na zem presne ako vtedy, keď sa Hana sťahovala preč. Noah na chvíľku zmeravel, no potom sa rozbehol za mnou.
"Čo sa stalo?" povedal zrazu nežne. Síce sa to absolutne nehodí to tejto situácie, no ja som vedela, že Noah je dobrý človek a má city.
"Hana..." To bolo to jediné, čo zo mňa vyšlo. Ukázala som mu mobil a jemu bolo hneď všetko jasné.

Pomohol mi vstať z tej špinavej zeme a posadil ma na kreslá, ktoré boli na chodbe.
"Kto ju zbil?" spýtal sa zvedavo.
"Ja... ja neviem."
"Čo budeš robiť?" Budeš? Myslela som, že teraz sme v tom spolu.
"Musím ísť za ňou.. Sama ma o to žiadala."
"Musíš? Emily, nebuď hlúpa." okríkol ma. "Neozvala sa ti takú dlhú dobu... Kašlala na teba a ... ty jej chceš pomôcť?"
"Noah!" okríkla som ho teraz ja. "Doriti!" Bola som naozaj vytočená. "Je to moja najlepšia kamarátka! Možno na mňa kašlala celý rok, no určite má na to pádny dôvod! Ty nebuď hlúpy!" postavila som sa a šla rýchlym krokom po schodoch dole.
"Kam ideš?" kričal za mnou.
"Do Texasu." odvetila som. Brala som schody po dvoch... snažila som sa čo najrýchlejšie dostať domov. Pobaliť sa a ísť za Hanou.

"Čakaj!" kričal za mnou Noah. Nečakala som. Stále som sa snažila dostať von zo školy. Hocijako. Nevedela som kam idem.
"Emily! Doprdele! Čakaj!" Tentokrát som už zastavila, no neotočila som sa na neho. "Ak ideš ty, idem aj ja." Konečne tie slová, ktoré som chcela počuť.
Neodpovedala som, dúfala som, že mlčanie vezme ako súhlas.
•••
Noah ma odviezol domov, ja som sa šla rýchlo pobaliť, on tiež. Brala som si len tie najpodstatnejšie veci, ktoré nevyhnutne potrebujem k prežitiu; mobil, nabíjačku, sluchátka, nejaké jedlo+pitie, najzákladnejšie oblečenie a hygienu. Mame som nechala krátky odkaz, že idem na výlet, vynechala som, že ide so mnou Noah, že idem do Texasu zachrániť Hanu a že som zdrhla zo školy (ups?).
•••
"Pobalený?" spýtala som sa Noaha pri aute.
"Dúfam." odvetil a hodil naše tašky do auta. Sadla som si na miesto spolujazdca a on za volant. Rýchlo hodil do navigácie Texas a naša cesta sa začala.
20 hodín, 1800 kilometrov, len ja a Noah, na ceste za Hanou, ktorú som nevidela rok a seštnásť dní... <3

Ahojteee :3 Taaakže nová kapitolkaa :)) Sama som zvedavá ako sa toto celé vyvinie! :D
Nezabudnite dať vote, nejaký komentík. :3 Keď tak ma follownite :) Budem len rada❤️
-Retypept