Susedia (1.časť)

1.kapitola

Ahoj. Volám sa Emily Robertsová. Môj život bol v poslednej dobe ako horská dráha- raz som bola hore, šťastná, plná energie, raz dole, smutná a na pokraji depresie. Každý príbeh sa musí niekde začat, tu sa začal môj.

*****

Bol prvý deň školy. Vonku bolo sychravé počasie, pofukoval vetrík. Zobudila som sa o 30 minút neskôr, čo ma dosť rozladilo, keďže som si nestihla dať sprchu. Netrvalo dlho a už som stála pripravená pri dverách. Čakala som na svojho brata- Tima. Tim mal 18, bol teda o jeden rok starší ako ja, no stále to bol môj malý braček. Mala som ho veľmi rada a náš vzťah bol naozaj dobrý. Síce nebol moja najlepšia kamarátka s ktorou si v piatok večer lakujem nechty, no aj tak bol pre mňa dôležitý.
"Pekné šaty." povedal Tim, keď pomaly kráčal po schodoch. Na sebe som mala kráľovsky modré šaty, topánky a crossbody tašku. Vyzeralo to dobre a všetko pekne ladilo.
Kedže je môj brat lemra lemravá a nevie šoférovať, vždy táto povinnosť zostane na mne. Ja na druhej strane milujem šoférovanie, za volantom by som dokázala presedieť aj 6 hodín.
O necelých 5 minút sme už teda sedeli v aute, ja za volantom a brat na sedadle spolujazdca. Pomaly sme sa pohli.
Do školy sme prišli len tak-tak. Rýchlo som zaparkovala a spoločne sme utekali do budovy školy. "Opäť meškáš, Emily?" zasmiala sa Marta, naša kuchárka. Ak sa čudujete, ako to, že poznám kuchárku, je to preto, pretože som kedysi dávno vypomáhala v školskej kuchyni a práve tam ma zaúčala Marta.

Vbehla som do učebne č.23, ktorá bola skoro na konci celého školského areálu. Zapísala som sa na pokročilú chémiu, ktorú vyučoval profesor Brick. Bol to starý zakomplexovaný pán, ktorý veľmi rád učil, vlastne mu to aj šlo, jediný problém bol v tom, že nenávidel neskoré príchody- Ups?!
"Slečna Robertsová? Viete, koľko je hodín?" spýtal sa profesor Brick, keď som otvorila dvere učebne. Zrazu sa všetci pozerali na mňa a z toho mi bolo zle.
"Áno viem." povedala som sklamaným hlasom. Učiteľ mi naznačil,aby som si sadla. Prisadla som si k Hane, mojej najlepšej kamarátke. Usmiala sa na mňa a opäť sa ponorila do čítania učebnice chémie.
"Teším sa na vás po škole, slečna Robertsová." vyhlásil profesor. Aby toho nebolo málo, dal nám aj "kratučký" testík na dve strany.

"Doriti, Em!" zanadávala Hana, keď sme vyšli z učebne č.23. "Vieš, že teraz nemáš šancu dostať Á-čko z jeho predmetu? Prečo aspoň raz nemôžeš prísť včas?" pokračovala.
"To je dobrá otázka." povedala som a zasmiali sme sa.

"Hodím ťa domov?" spýtala som sa Hany, keď sme sa po škole pobrali na parkovisko. Hana prikývla.

"Načo som sa vlastne zapisovala na pokročilú chémiu?" nahlas som uvažovala. "Veď ja ani nemám rada chémiu." dodala som. Hana sa zasmiala.
"Dohodli sme sa, že sa zapíšeme na všetky predmety spolu." povedala.
"Ak kvôli tebe prepadnem, Hana, tak..."
"Neprepadneš."

Zaparkovala som auto do garáže a vystúpila. Hanu som po ceste vyhodila pri starom divadle, kam chodí hrávať po večeroch. Je naozaj skvelá. Kamarátime sa už od škôlky, kde sme zložili prísahu, že zostaneme navždy spolu. Zatiaľ sa nám to darí, no minulý rok sme sa začali nejako rozdeľovať, už sme na seba nemali toľko času, samé krúžky, povinnosti, škola a hlavne, Hana mala prvého frajera a tak s ním trávila väčšinu času. Dosť ma to hnevalo, pretože ja som tu bola prvá, no po dvoch mesiacoch to ukončili a od vtedy je stále so mnou. A preto sme aj zaviedli tento režim- že sme sa zapísali na všetky hodiny spolu.

Vyšla som z garáže a všimla som si veľkú dodávku, ktorá parkovala pri dome vedľa. Chvíľu som tam stála a pozerala sa. Niekto sa sťahuje. Ďalej som to už neriešila a vošla som do domu. Zvalila som sa na gauč do obývačky. O necelú hodinu prišla mama.
"Mami?" Bola som naozaj šokovaná. Mama nikdy neprišla takto skoro.
"Ahoj, Em." pozdravila ma. Bola obvešaná taškami a tak som k nej rýchlo pribehla a pomohla jej.
"Vyhodili ťa z práce?" spýtala som sa smutne. Mama sa rozosmiala.
"Nie, zlatko. Máme nových susedov a ich syn má, respektíve mal, nejaké problémy, na ktoré potreboval právnika a tak som im pomohla. A keďže sme už skončili, prišla som domov." Usmiala sa. Chvíľku sme sa rozprávali a potom som sa pobrala do izby.

Zvalila som sa na posteľ, vzala notebook a zavolala Hane.
"Máme nových susedov." povedala som namiesto pozdravu.
"Pekných?" spýtala sa hneď Hana.
"Neviem, ešte som ich nevidela. Ale majú syna, nejakého beťára, pretože mama ho obhajovala na súde." povedala som.
"Fíha." Zasmiala sa. "Počuj, nechceš ísť dnes von? Hocikam. Potrebujem vypadnúť."
"Jasné. Kedy?" spýtala som sa.
"Po predstavení." povedala.
"Hana." začala som. "Vieš, že ma mama nepustí večer von."
"Bude musieť. Kamarátka v núdzi."

A naozaj. O pol jedenástej som sa obliekla a zobrala si mobil z nabíjačky. Podišla som k oknu a otvorila ho.
"Doriti!" zahrešila som. "Doriti, doriti!" Keďže som mala izbu na druhom poschodí, bola to celkom výška, takže skok neprichádzal do úvahy. Len som tam tak sedela, na parapete okna, nohy mi viseli dole do záhrady a rozmýšľala som, ako to spravím. Vytiahla som mobil a napísala Hane-Budem meškať, menšie komplikácie :-)
Hana ma vždy chápala, nikdy nemala zbytočné otázky a za to som ju naozaj zbožňovala. Keď som meškala, tak som meškala, nikdy sa nepýtala na dôvody.
"Potrebuješ pomoc?" spýtal sa ma neznámy hlas. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že na mňa niekto prehovoril. Vydala som zo seba nejaký zvláštny zvuk a potom som si ho všimla. Pozeral sa priamo na mňa. Bol to chlapec, asi ten, ktorého mama obhajovala. Lakte mal opreté o parapetu okna a díval sa presne mojim smerom. Usmieval sa.
"Nie." povedala som napokon. "Zvládam."
"Naozaj? Preto tu sedíš už dobrých desať minút a rozmýšľaš ako sa dostať dole." zasmial sa. Zasmiala som sa tiež.
"Ako vieš, že tu sedím desať minút?"
"Pozeral som sa." povedal.
Nastala trápna chvíľa ticha, no on ju pár sekundách prelomil.
"Chyť sa toho stromu a pomaly choď dole." poradil mi.
"Alebo.." začal známy ženský hlas. "...sa môžeš vrátiť späť do postele a nesnažiť sa zdrhnúť z domu, keď je mama v izbe vedľa." Mama. Strhla som a hneď som sa otočila na ňu. "Mama. Ja.." Chcela som jej to vysvetliť, celú túto situáciu, no nevedela som nájsť tie správne slová.
"Noah, čo sa týka teba.." Mama podišla k oknu, aby ju Noah lepšie počul. "Nechcem, aby si sa kamarátil s mojou dcérou. Neželám si to. Rozumieš?" Noah prikývol a zavrel okno.