Nechápal som, čo sa stalo. Bolo mi jasné, že by si ma nepamätal, ale bola tam možnosť, že aj áno. Ale teraz to už nezistím. Bili sa vo mne pocity ako šťastie, prekvapenie či smútok. Bol som rád, že som ho videl, mal som šteklivý pocit v bruchu, ale bol som nešťastný mo skôr sklamaný, že ma nespoznal.
Potriasol som hlavou a snažil sa rozptýliť všetkým čím sa len dalo. Nechcel som myslieť na to ako sa na mňa pozeral. Pripomína mi to, keď sme sa prvýkrát stretli. A to ma bolelo najviac.
Snáď ma ten pocit raz prejde, predsa nemôžem byť do neho zaľúbený určite niekoho už má.
Budem sa musieť vzchopiť.
_____________________________________________
O dva týždne neskôr
Rutina v nemocnici, ktorú mám je pre mňa už zaužívaná bez problémov. Ráno vstanem, urobím si rannú hygienu, najem sa, oblečiem sa a idem na autobusovú zástavku do roboty. Aj keď som už robil jeden víkend, konkrétne sobotu, bol som rád za to, že to bola kľudná sobota. V podstate nemám sa za čo momentálne sťažovať.
Mrzelo ma však, čo sa ale stalo, keď som ho stretol naposledy.
Bol som zbabelec, keď som utiekol z miesta to áno, ale na druhej strane bol som vystrašený a nevedel ako mám zareagovať. Vidieť ho po tých rokoch bol pre mňa šok. Vyzeral presne ako keď som ho naposledy videl, keď som vychádzal cez dvere a vzdiaľoval sa.
Moje myšlienky sa čoraz viac vzdiaľovali a niektoré prichádzali. Pomedzi mojimi papiermi a kartami s pacientmi som stále premýšľal nad ním. Veľmi s ním chcem opäť prehovoriť a byť s ním. Aspoň na malú chvíľu.
Teraz by som už mohol. No neviem ako začať. Neviem ako sa mám k nemu prihovoriť.
A čo teraz?
Mám síce veľa možností, aby som sa s ním stretol ba aj viac možno ako to. No bojím sa.
Čo ak ma odmietne?
Čo ak som bol len jeho úlet?
A najhoršie...čo ak si ma naozaj nepamätá a bol som pre neho bezvýznamný kus pacienta?
Cítil som ako sa mi slzy tlačia do očí a mal bolesť na hrudi, ktorá sa postupne stupňovala. Pálilo ma na hrudi a ja som vedel, že je zle.
Vedel som, čo mám robiť. No všetko ma bolelo - hruď, hlava....srdce. Musím vyhľadať pomoc, a to hneď.
Neváhal som ani sekundu a vyletel som zo svojej ambulancie a snažil sa nájsť pomoc, aj cez to, že slzy mi v tom veľmi nepomáhali a všetko som mal rozmazané.
Začal som kričať o pomoc a utekal ani neviem kam. Nenapadlo ma otvoriť dvere ku ďalšiemu kolegovi, v tom čase nie. Vedel som len utekať.
Ani neviem ako a došiel som až ku výťahu a agresívne som stláčal na privolanie. Počul som za sebou hlasy, ale nespoznával som ich. Nevedel som, čo sa zrazu okolo mňa deje.
V hlave mi pískalo a mal som pocit, že mi vybuchne hlava. Oprel som sa o stenu jednou rukou a druhou som sa chytil, kde je srdce. Nezvládal som to už. Teraz už viem, že nie som taký silný ako som si myslel.
Pochopil som to v tom momente, keď som sa ocitol na zemi a vzdialené hlasy sa ma snažili udržať pri vedomí, ale posledné, čo som len počul bolo...
....Kookie...
