Na konci dňa
Konečne.
Ten pocit, keď po náročnom dni idem domov a čaká ma tam posteľ, kde sa vyvalím ako posledný vorváň na pláži. Samozrejme, že to znie lákovo, s tým každý súhlasí no najprv sa tam treb nejako dostať, aby sa tá myšlienka mohla zrealizovať.
Poodkladal som si veci, ktoré som si už tu nejaké doniesol, hlavne perá, papiere a nejaké náhradné oblečenie. Ešte si tu donesiem, nech sa cítim viac ako doma a nie úplne ako v práci. Irónia, no nie?
Miestnosť okrem vecí, ktoré som tu naozaj potreboval ku cvičeniu tu pôsobilo prázdno a smutno. Ale to sa zachvíľu zmení. Rýchlo som sa prezliekol z uniformy do civilu, nech som čím skôr doma.
Skontroval som si veci a celú miestnosť, nahádzal si niektoré veci späť do tašky a mohol som so širokým úsmevom preč. Mal som dobrý pocit a hlavne som bol hrdý na seba, že som to dnešok zvládol s ľahkosťou, aj keď viem že ľahké to najbližšiu dobu vôbec nebude.
Pozdravil som sa kolegom a rozhodol som sa, že pôjdem nakoniec schodmi dole ako výťahom. Nech sa udržiavam aspoň takto v kondícii.
Ani som sa nezháčil ako rýchlo som prešiel dole schodmi zo siedmeho poschodia dole až na prízemie, kde som videl aj kafetériu, výťahy a ďalšie schody. Neprešla ani minúta a samozrejme bol som vonku z nemocnice.
Čerstvý vzduch a veľa ľudí okolo mňa.
Nečakané JungKook, fakt ...
Zhlboka som sa nadýchol a vykročil dopredu, kde som si nevšimol schod a skončil na zemi na štyroch.
Bude snáď jediný deň, kedy sa nepotknem alebo len tak nespadnem na zem?!
,,Si v poriadku?" ozval sa za mnou hrubší hlas, ktorý mi vyvolal zimomriavky po celom tele.
Keď som sa otočil....
....to be continued....
