Nový deň a nová práca.
Prešlo niekoľko rokov od toho, čo som vyštudoval vysokú školu na lekárskej fakulte, čo som sa odsťahoval od svojich rodičov, založil si vlastný život, ktorá je už iba povinnosťou sama o sebe.
Až teraz som si začal uvedomovať, že vstupujem do dospelého života, ktorý už nebude taká sranda. Ale malo to jednu obrovskú výhodu pre mňa. Budem pracovať v robote, ktorá ma nie len že bude baviť, ale najmä že môžem pomáhať tým, ktorí to potrebujú.
Budem pracovať v nemocnici na oddelení fyziatrickom oddelení - rehabilitácie.
Dynamická práca, kde sa naozaj človek nenudí a vždy vidí niečo nové, niečo podobné ako u záchranárov, no tamto je skôr o adrenalíne a rýchlom logickom myslení.
Stál som pred budovou, kde ma čakala moja budúcnosť.
Neisto, ale za to s odhodlaním som vkročil do budovy, kde sa to všade hemžilo ľuďmi. Chvíľku som zamrzol až som zabudol načo som tu vlastne prišiel. Bolo to neuveriteľné, tá atmosféra, všetko proste.
Po chvíľke obdivovania, som došiel ku dverám výťahu, ktorý som si privolal a netrpezlivo čakal, kým príde. Neskutočne som sa tešil a premýšľal nad tým ako to bude všetko prebiehať, aký budú kolegovia a pod.
Aj keď som vedel, že sa nemám čoho obávať, ale v duchu som vedel, že pri prvom dni a týždni to zvykne byť rôzne. Zmiešané pocity, predstavy.
Ked výťah prišiel, vstúpil som a zviezol som sa na siedme poschodenie. Chodba, do ktorej som vstúpil nebola ničím zvláštna ako od ostatných nemocníc. Hľadal som svoju miestnosť, kde budem pracovať.
Nakoniec som ju našiel, samozrejme na konci chodby na opačnej strane, kde sídlia sestry a vedúca sestra.
To budem mať aspoň čas sa prebrať, haha.
Miestnosť na prvý pohľad nebola ničím zvláštna. Bolo tu lôžko, fitlopta, overbally, palice, rebriny a mnohé iné. Všetko bolo zariadené do svetlých farieb, čo pôsobilo veľmi upokujujúco. Pri okne som mal ja stôl s počítačom a s prvými zdravotnými kartami pacientov.
S nervozitou, ale zároveň s nadšením som sadol za stôl a neveril som, že sa to naozaj deje.
A môžeme sa do toho pustiť.
