It's OK To Love Them Both

10.kapitola

Whitmoore, pred 3 dňami

„Najprv sa musíš najesť." zrazu ma Sloan odpútala od stola.

Ihneď som ju zdrapil pod krkom: „To máš teda pravdu."

„Som-tvoja-jediná-nádej." chrčala, kopajúc nohami vo vzduchu. Stálo ma to mnoho síl, nevykrútiť jej na mieste krk. Napokon som ju znechutene pustil. Zatackala sa a pretierajúc si hrdlo opäť prehovorila: „Počkaj tu."

Vypochodovala z miestnosti. Po chvíli som začul hrkot kolečiek a hlasné nadávky: „Pusti ma, ty sviňa!"
Sloan vtlačila do miestnosti lôžko s asi 30-ročným potetovaným holohlavým chlapom, upírom.

Môj obed. Uvedomil som si znechutene.

Chystala sa mu povoliť rovnaké obruče, ktoré pred chvíľou zvierali mňa. Na moment zastala: „Pamätaj, ak sa mi niečo stane. Už sa z toho sám nedostaneš." dlho sa mi zadívala do očí. Prikývol som a obruče uvoľnila.

Samozrejme po nej ihneď vyštartoval. Odhodil som ho na opačný koniec miestnosti, kde pristál v sklenenej vytríne, ktorá sa rozbila na márne kúsky. Sloan medzitým vybehla z miestnosti a zamkla za sebou dvere. Zadíval som sa tým smerom a videl ako cez umelo hmotné okienko v dverách hľadí dnu.

„Čo to robíš!" zrúkol na mňa ten muž, keď sa pozviechal zo zeme. No jeho krik nebolo to, čo ma prinútilo sa k nemu otočiť. Všade bolo cítiť krv. „Videl som ťa vo vedlajšej cele," kráčal rovno ku mne. V hrdle ma začínal páliť neuhasiteľný oheň. „Tak prečo ju chrániš??" rozhodil rukami a mne na perách pristála kvapka jeho krvi.

Mal som pocit, že sa zastavil svet. Akoby som mal zrak zastretý purpurovou oponou.

Neviem, čo v tej chvíli uvidel v mojej tvári, no prinútilo ho to vystrašene cúvnuť.

Moje telo ovládol inštinkt. Ani som nevedel čo robím, len akoby v pozadí, som začul hrôzostrašné výkriky.

Keď som precitol, na zemi ležalo bezvládne telo, ktorého hlavu som kŕčovito zvierala v rukách.

***

Hnal som sa lesom, čo mi nohy stačili s jediným cieľom.

Caroline.

Ak je mŕtva, o mojom osude mám dávno rozhodnuté. Nemám nad čím uvažovať. Poberiem sa za ňou. Stačí si jednoducho stiahnuť prsteň a budeme opäť spolu...

Tu je to. Náš dom.

Stál som na prahu lesa zahalený krovím pred zrakom druhých.

Spočiatku som nikoho nepočul, no po chvíli z domu vyšiel neznámy muž s krátkymi hnedými vlasmi a strniskom. V ruke držal cestovnú tašku, ktorú si práve nakladal do čierneho mercedesu, zaparkovaného pred domom.

Kúpil niekto ten dom?? Nemohol som byť mimo, tak dlho.

No moje obavy zahnal hlasitý štekot. Mandy vybehla z dverí za tým neznámym mužom. Sklonil sa k nej, aby ju pohladkal a ona spokojná, začala pobehovať po trávniku.

Hmm, takže ho pozná.

„Mandy, ponáhľaj sa." srdce sa mi zastavilo, keď mi do uší prenikol jej zvonivý hlas. Caroline vyšla z dverí a bola zdravá! Bál som sa čo i len žmúrknúť. Bál som sa, že sa mi vyparí rovno pred očami, akoby to bol iba sen.

Vlasy sa jej zdravo leskli na slnku, no všimol som si aj všetky tie starosti, ktoré sa jej zrkadlili v tvári.

Nevedomky ma to prinútilo spraviť krok vpred, čo však neuniklo nášmu štvornohému chlpáčovi.