It's OK To Love Them Both

6.kapitola

„Caroline." zašepkal som. Mal som rozostrené videnie a do očí ma pálilo ukrutné biele svetlo. Mal som pocit, akoby mi do tváre žiaril samotný reflektor. „Caroline." vydýchol som znova s námahou.

Snažil som sa pozviechať, no ruky ani nohy som nedokázal odlepiť od zeme. Vysilene som zavzdychal a zavrel opäť oči.

Keď som ich otvoril, stále mi do nich oslepivo svietilo to odporné svetlo. Sklonil som zrak, aby som si naň trochu privykol a obzrel si okolie.

Kov. Rozoznal som studený kov, na ktorom som doposiaľ ležal.
Stojan. Na stojane bolo zavesené vrecko s akousi priezračnou tekutinou, ktorá mi vtekala rovno do žíl.

Nemocnica?, pomyslel som si.

Kdeže, v tej nikoho nezväzujú.

Už sa mi úplne prinavrátil zrak. Očami som spočinul na pevných kovových obručiach upevnených okolo hrudníka, bokov i nôh.

Bolo mi to tu povedomé. Až priveľmi povedomé.

„Vitaj!" ozval sa ženský hlas kúsok odo mňa, no svetlo ma pálilo v očiach tak intenzívne, že som jej do tváre nevidel. „Augustínsky upír sa konečne vrátil."

Svet sa mi v tom okamihu zatočil.
To nie je možné.
Znova nie.

Súčasnosť

Pohľad Klausa:
Na ceste sme boli už zopár hodín. Caroline nič nevravela, len po celý čas v prstoch prehadzovala starožitný medailón, ktorý jej visel okolo krku.

Nebolo treba sa pýtať, kto jej ho daroval. Vedel som, že na Enza neprestala myslieť ani na sekundu od nášho odchodu. No, možno až do chvíle, kým som autom neprekročil hranice mesta.
Vtedy nechala medailón skĺznuť späť na svoje miesto a užasnuto pritisla tvár na okno spolujazdca.
Náročky som jej ho otvoril dokorán. Mal som pocit, že cezeň prepadne von. Neubránil som sa úsmevu.

„Takto vyzerá New Orleans každý deň?" na okamih na mňa pozrela prv ako sa vrátila späť k ulici, ktorou sa ozývala mestská vrava a hudba.

„Čas od času... Možno každý druhý." pousmial som sa. „Odtiaľto pôjdeme peši." zaparkoval som na krajnici a otvoril jej dvere na strane spolujazdca.

Pomaly vykĺzla z auta a vyhlásila: „Možno tu tej fialovej prídem na chuť." vravela, zatiaľ čo si prezerala výzdobu mesta, ktorá pozostávala z troch základných farieb. Žltej, zelenej a v neposlednom rade fialovej.

Hoci sa so záujmom obzerala naokolo, bola na mne nalepená ako kliešť. Vedel som, čo ju prekvapilo, ľudia. Veľa ľudí. Ocitli sme sa totiž na začiatku Bourbon Street, najviac turisticky navštevovanej oblasti.

„Tadiaľto." s úsmevom som ju previedol na druhú stranu ulice. Obchody tam lemoval zastrešený chodník, ktorý turistov až tak nelákal. Viac sa im pozdával stred ulice, hlavné centrum diania.

Caroline sa pod preriedeným prístreškom konečne uvoľnila, no spolu s tým, akoby na ňu opäť doľahol dôvod našej neplánovanej návštevy. Ruku ihneď zdvihla k striebornej retiazke a duchom bola razom neprítomná. Len mechanicky kráčala popri mne.

Na okamih ma to zachmúrilo. Určite som neočakával, že keď jedného dňa ukážem Caroline New Orleans, bude z toho nešťastná...

No čosi mi v tej chvíli napadlo. Kúsok pred nami som uvidel stánok plný kvetov. Predavač vyzeral byť v takej neskorej večernej hodine veľmi nepozorný. Dokonca by som povedal, že každých pár sekúnd pochrapkával...
Rýchlo som schytil Caroline za voľnú ruku a rozbehol sa k nemu.