Enzo/Caroline/Klaus
Epická láska.
Ak vás niekedy v živote postretne, môžete sa považovať za veľmi šťastných... Ale čo ak vás postretne dvakrát a navyše v tom istom čase? Je naozaj v poriadku milovať dvoch ľudí súčasne?
„Musel ho nechtiac zhodiť z parapety, keď vyskočil z okna." vravela Bonnie a zvuk črepín napovedal o tom, že zo zeme dvíha roztrieštený fotorámik.
„Myslíš, že to bol on?" hlesla Caroline.
Chvíľu bolo na druhej strane ticho, ale napokon sa Bonnie odhodlala prehovoriť: „Niečo sme ti nepovedali..." pri jej slovách som sa zamračil, „Enza som už raz lokalizovala, neďaleko Whitmooru. Keď sme tam prišli, ušiel presne tak, ako teraz."
„Prečo ste mi to tajili?" zmätene krútila hlavou.
„Caroline," z Bonnienho hlasu bolo počuť, že hľadá tie správne slová, „Obávam sa, že nechce, aby sme ho našli."
***
Zaklopal som na dvere jej izby a pootvoril ich na malú škáru: „Smiem vojsť?"
Nikto mi neodpovedal, no nebolo počuť ani námietky, preto som vošiel dnu. Caroline stála pri okne a dívala sa na ruch Bourbonu street.
„Jednoducho si to rozmyslel." prehovorila bez toho, aby sa ku mne otočila.
„Čo máš na mysli?"
„Svadbu." obrátila sa ku mne s červenými očami, ešte pred chvíľou musela plakať.
Pokrútil som hlavou. „Tomu neverím." nedokázal som si predstaviť, že by bol ktokoľvek schopný niečo také Caroline vykonať. „Sama si vravela, že sa Enzovi niečo muselo stať..."
К сожалению, это изображение не соответствует нашим правилам. Чтобы продолжить публикацию, пожалуйста, удалите изображение или загрузите другое.
„No tak som sa mýlila." hovorila bezvýrazne, akoby už naňho zanevrela, no vedel som, že to je len spôsob, akým sa s tým snaží vysporiadať.
„Nemôžeme vedieť do akých problémov sa zaplietol..." dohováral som jej.
„Ako to dokážeš?" vyhŕkla nahnevane a prudko ku mne priskočila, „Ako dokážeš neustále obhajovať človeka, ktorý ti..." náhle sklonila zrak a o krok odo mňa ustúpila, „Ale nič." zašomrala.
Vedel som na čo myslí. Že mi ju prebral, ukradol, vzal jedinú nádej na šťastný život.
„Caroline, práve vďaka tomu, čo k tebe cítim... Nezáleží na tom, že nie si moja, iba na tom, aby si bola šťastná." vyletelo zo mňa. Díval som sa ako ku mne Caroline pomaly zdvihla zrak.
Pohľad Caroline:
Nevedela som, čo robím. Zrazu som stála rovno pred ním a držala mu tvár vo svojich dlaniach. Jeho strnisko ma šteklilo na pokožke, tak ako pred rokmi. Omámená jeho slovami, som pozorovala ako sa mu výraz mení. Z obáv na údiv, údiv vystriedala túžba a tú náhle výčitky. S previnilým výrazom, mi ruky zo svojej tváre odtiahol, no naďalej ich držal vo svojich dlaniach.
„Prepáč--" zahanbila som sa a ruky som si uvoľnila. Prehrabla som si nervózne vlasy, bála som sa naňho pozrieť.
„Nemal som ti niečo také vravieť." hovoril naliehavo, „Nie je to voči tebe fér."
