It's OK To Love Them Both

8.kapitola

Mlčala som. Bola som priveľmi vykolajená na to odpovedať. Cítila som silné výčitky, ale aj mnoho iných vecí, ktoré neboli správne...

Zrazu ma chytil za ruku. Prekvapene som zažmurkala: „Poď, niečo ti ukážem." jemne ma potiahol a vyviedol von z izby.

***

Ocitli sme sa na streche neďalekého domu. Bola to rovná plocha ohraničená nízkym múrikom, o ktorý sa dalo ľahko oprieť. Podišla som bez slova k nemu a rozhliadla sa naokolo. Mali sme výhľad na celé New Orleans, ktoré žiarilo svetlami pouličných lámp. V uliciach bolo rušno, no boli sme tak vysoko, že k nám doliehala len tlmená vrava zabavajúcich sa ľudí. Studený večerný vánok ma pohladil po tvári a ja som si s úľavou vydýchla.

„Už zase to robíš." privrela som oči. Chlad bol príjemný, pomohol mi uvoľniť sa a opäť rozumne myslieť.

„Robím čo?" ozval sa so záujmom.

„Snažíš sa odpútať moju pozornosť od všetkých starostí, od Enza." zadívala som sa na čiernu siluetu netopiera krúžiacu nad nami, „A ja nemám rada, že ti to zakaždým dovolím..." stále som sa naňho nedívala, „Nevyčítam ti to, skôr sebe, že je pre mňa také jednoduché zabudnúť, keď som s tebou."

„To nie je mojím cieľom." počula som v jeho hlase výčitky.

„Ja viem." usmiala som sa. Chvíľu bolo medzi nami ticho, kým som sa naňho konečne pozrela: „Taaakže tá barmanka?" s úsmevom som sledovala ako na mňa najskôr vyvalil prekvapene oči a potom sa zahanbene oprel o tehlový múrik.

„Takže si stretla Camille." dostal zo seba napokon, tentokrát sa na mesto zahľadel on a po krátkej odmlke pokračoval: „Cami som spoznal krátko po návrate do New Orleans. Strávili sme spolu trochu času, bola jediná komu som sa tu dokázal zdôveriť... Pripomínala mi ťa." priznal napokon.

„Áno, všimla som si tú blond hrivu." nadhodila som zo žartu.

Klaus sa pousmial a zadíval sa mi do očí: „Inteligentná, silná a vášnivá, so srdcom väčším než je samo slnko..."

Pousmiala som sa nad jeho okatým lichotením.
„Je človek?" spýtala som sa zo zvedavosti.

„Áno." odvetil jednoducho.

„A vie...?"

„Vie."

„Akceptuje to?"

„Po čase akceptovala." odpovedal bez náznaku akejkoľvek netrpezlivosti nad toľkými otázkami. Bol ku mne nanajvýš úprimný, nič netajil. Vážila som si to.

„Páčiš sa jej", poznamenala som, Klaus sa iba pousmial, nebolo to nič, čo by už dávno nevedel, „Nechcela, aby si ju premenil?"

„Samozrejme, že áno, ale nechcela by to kvôli sebe... Je dobrý človek, ktorý si v živote zažil mnoho. Byť jednou z nás by ju zničilo."

„Ale mňa to nezničilo..." nechápala som tomu vysvetleniu, „Práve naopak," zadívala som sa mu do očí, pretože som vedela, že mi bude rozumieť, „Akoby som sa znova narodila, našla samu seba. Dovtedy mi život nedával zmysel, ale potom..." nedokončila som. Uvedomila som si, že rozprávam vášnivejšie, než som mala pôvodne v úmysle.

Klaus sa na mňa díval, cítil tú živelnosť a vášeň, ktorá moje slová poháňala. Zahryzol si do pery: „Ty a ja Caroline," vravel, potláčajúč emócie. Mal v sebe ten istý zápal pre náš druh ako ja. V tomto sme boli rovnakí a rozprávať o tom bolo pre nás nebezpečné. Nebezpečné držať sa od seba ďalej. „My sme iní."