Iskričky lásky

Srdcová kráľovná

Hovorili mi, že vrhnúť sa do vzťahu s ňou bude ako rozsudok smrti. Že jediný, kto na to skutočne doplatí, budem ja, no ja som ich nepočúval. Nikoho z mojej rodiny a priateľov som nebral vážne.

„Kráľovná sa nikdy pred poddaným neukloní, Daniel," šepol mi počas obedňajšej prestávky Peter, môj brat, keď sme sedeli za stolom v mojej kancelárii.

Pozrel som sa cez sklenenú stenu, ktorá bola oproti môjmu stolu a vďaka ktorej som mohol vidieť na chodbu, ktorá bola našťastie prázdna. Kolegovia už boli v jedálni. Ja som bol typ, ktorý miloval ticho, preto som jedával v kancelárii.

„Nerozumieš tomu, preto ťa prosím, aby si sa do toho nemiešal, Peter," odvetil som, mysliac si, že som zjedol celú múdrosť sveta. Bral som to ako adrenalínový zážitok, niečo na obohatenie svojho nudného a stereotypného života.

„Čo si myslíš, ako sa toto tvoje laškovanie so šéfovou ženou skončí, hm? Doplatíš na to iba ty, braček!" buchol dlaňou po stole, na čo som vstal zo stoličky a prešiel som k oknu, ktoré bolo za mnou. „Vari nevidíš, že ťa len využíva? Využíva tvoju naivitu. Tá žena je manipulátorka, ktorá presne vie, čo chce a urobí všetko preto, aby to dosiahla. Nejde jej o nič iné, len o jej dobro."

„Môžeš s tým už prestať! Naozaj ma tvoj názor nezaujíma!" zavrčal som, prešiel som späť k svojej stoličke, z ktorej som zobral prevesený kabát a vydal sa z budovy. Potreboval som odtiaľ na chvíľu vypadnúť. Chcel som aspoň na pár sekúnd ostať sám.

Prešiel som k zadnému východu, ktorý býval vždy otvorený, keďže kľúče od neho mal na starosti asi najväčší fajčiar na planéte, ktorý si musel chodiť zapáliť každých dvadsať minút.

Aj teraz, keď som prišiel na parkovisko, kde tento východ viedol, stál opretý chrbtom o fasádu budovy a poťahoval si z ušúľanej cigaretky. Pozdravil som ho kývnutím hlavy a prehodil som si ruky cez zábradlie menšieho schodiska, ktoré patrilo k dverám.

Pozeral som sa pred seba, na parkovacie miesta zaplnené rôznymi modelmi áut, od chrobáčikov až po športiaky.

„Prichádza manželka pána Timka," oznámil, na čo som pootočil hlavou, aby som pozrel na diaľnicu, kde som zbadal jej červený kabriolet, ktorý odbáčal smerom k nám. Srdce sa mi rozbúšilo ako zvon. Vždy to tak bolo, keď som ju videl.

Zaparkovala vedľa miesta, ktoré bolo vyhradené pre jej manžela a klopkajúci zvuk jej lodičiek, ktoré sa dotýkali asfaltu, sa dostal do mojich uší. Opäť kráčala ako pávica a vyzerala ako kráľovná.

„Pekný dobrý deň želám, páni! Obedňajšia siesta?" opýtala sa so žiarivým úsmevom, kým kráčala smerom k nám. Ani ja som sa neubránil spokojnému úsmevu. Akoby všetok ten stres a hnev, ktorý sa dostal do môjho vnútra po rozhovore s bratom, opadol.

„Áno, pani Timková. Ak idete za manželom, musím vám povedať, že ho tu nenájdete. Od rána je na stretnutí s právnikom Balážom," oznámil som a rýchlo sa pozrel na Viktora, ktorý práve špičkou svojej topánky zadupával špak.

„Ja viem, vravel mi o tom ráno doma. Dnes som prišla za vami, pán Gajdošík."

„Za mnou? Deje sa niečo?" opýtal som sa a jej štíhla postava prešla ku schodisku.

„Ide o jednu dôležitú vec. Mohli by sme sa porozprávať niekde v súkromí?" zatvárila sa prosebne a očkom šibla smerom k Viktorovi.

Tiež som sa na neho pozrel a všimol som si, že po nás pokukuje. Nestávalo sa totiž často, že tu manželka pána majiteľa zavítala a tobôž nie, že sa chcela stretnúť s nejakým zamestnancom.