Iskričky lásky

Krásny omyl

Pozeral na mňa akoby moju tvár videl prvýkrát. Krútil hlavou a pritom sťažka dýchal. Bol v šoku. Nečakal to. Nečakal nič z toho, čo som povedala. Ticho, ktoré po mojich slovách zaplavilo izbu, ma ničilo.

S poslednými kúskami hrdosti som sa posunula na kraj postele a načiahla sa po svoj krémový sveter, ktorý skončil, spolu s mojimi topánkami, na podlahe jeho izby. Možno by to dopadlo inak, ak by som mu to nepovedala, no už nebola cesta späť.

Napravila som si ramienka na bielom tielku a cez odhalené ramená som si prehodila ten kus vlnenej látky. Schmatla som čierne balerínky a naboso sa rozbehla z jeho izby.

Slzy sa tisli do mojich očí, kým som sa rútila dole po schodoch jeho domu. Hlas spolu s jeho majiteľom ma dobehol na poslednom schodíku, na ktorý som sa snažila došliapnuť.

„Pauli, prosím, neodchádzaj," šepol hlasom, ktorým opäť búral bariéry v mojom vnútri. Bolo tomu tak odkedy sa začalo toto naše priateľstvo.

„Nie, Dominik, toto bola chyba. Všetko to bol jeden obrovský omyl. Toto naše kamarátstvo bolo od začiatku odsúdené na zánik. Nie som typ, ktorý dokáže zotrvať vo vzťahu tohto druhu. Nedokážem to. Snažila som sa, ale nejde to."

„Môžeme to vyriešiť," začal a očami opísal prázdnu vstupnú halu, v ktorej sme sa nachádzali, akoby hľadal únik.

„Vážne? A ako to chceš vyriešiť? Nachádzame sa v situácii s jediným východiskom. Pamätám si pravidlá, ktoré si stanovil, keď sme s týmto pred rokom začali. Žiadne romantické city, iba sex. Najprv mi to prišlo ako dobrý nápad, ale to som ešte netušila, že ma zradí vlastné srdce."

Mykla som bezmocne ramenom, kým mi slzy maľovali na lícach mokré cestičky. Zhodila som jeho ruku zo svojho zápästia a pomaly som došliapla na čierno-biele dlaždice, z ktorých sa skladala podlaha vstupnej haly.

Opakom dlane som zmazala dotyky bolesti, vyplavujúce sa z hlbín môjho srdca, a darovala mu posledný pohľad, keďže som skutočne pochybovala, že sa po dnešku ešte uvidíme.

„Zbohom, Dominik," šepla som zoslabnuto, pretože ma už opúšťala sila. Bola som fyzicky aj psychicky zničená. Bola som unavená zo situácie, do ktorej som sa vďaka svojej hlúposti zamotala.

Otočila som sa, rozhodnutá raz a navždy za sebou tieto dvere zatvoriť a nikdy ich už neotvoriť, no on ma zastavil. Zastavil ma slovami, ktoré hučali v mojej hlave ešte dlho po ich vyslovení.

„Ľúbim ťa, Paulína!" zakričal a moje nohy akoby do zeme zapustili korene. Dych sa mi zasekol v hrdle, kým slová vypustené z jeho úst sa mi ako ozvena ozývali v hlave. Určite ma iba klamal sluch. Už som nedokázala veriť ničomu, najmä nie sebe.

„A veríš tomu, čo si práve povedal?" vyšlo zo mňa nie hlasnejšie ako myšací piskot.

Tu som sa opäť ocitla tvárou v tvár mužovi, ktorého existencia si získala moju náklonnosť, dôveru a lásku. Čelom sa pritisol na moje a zmyselná vôňa jeho kolínskej mi udrela do nosa. Srdce mi búšilo ako zvon, kým som čakala na tie slová. Slová, ktorými by potvrdil tvrdenie, ktoré zastavilo môj odchod.

„Milujem ťa, Pauli," zopakoval a v jeho hlase som nezachytila ani zrnko pochybnosti. Pozrel na mňa tým nezameniteľným ohnivým pohľadom hnedých očí a dlane umiestnil na moje líca.

Priblížil sa a moje viečka sa pod náporom všetkých emócii, kolujúcich v mojom vnútri, zachveli. Svojimi perami prikryl tie moje a dokázal mi tým aj svoje slová.

Dlaňami som sa chytila jeho ramien, skrytých pod čiernou látkou pokrčeného trička, pod ktorým som iba pred pár minútami opäť spoznávala jeho telo.

Jeho bozky, po vyznaní citov ku mne, chutili inak. Všetko bolo iné. Iné a zároveň krajšie. Omnoho, omnoho krajšie. Svet dokáže získať veselé farby, ak v srdciach jeho pozorovateľov koluje taký silný cit ako je láska.