Život medzi tým [HP Fanfiction]

16. Kapitola

Aj Kingsleymu sa podlamovali kolená. Bozkávať Maliu bolo ako splnený sen. A bolo to ešte lepšie ako vo všetkých tých predstavách. Problém však bol, že by sa o chvíľku prestal ovládať, a tak jemne bozk prerušil. „Malia," zavzdychal.

„Neprestávaj," zašepkala.

„Musím," zasmial a jemu ju pobozkal na kútik pier. Potom sa jej pozrel do očí a spomenul si na to, čo sa stalo predtým. „Musím ísť povedať Dumbledorovi, čo sa stalo."

„Ja mu to poviem," odvetila mu a zatvárila sa zrazu akosi znepokojene, „je dosť nebezpečné, že tu si. Umbridgeová sa montuje do chodu Rokfortu stále viac, tvári sa povýšené a vyzerá to tak, ako by mala nejaké eso v rukáve. Takže keby ťa tu náhodou zahliadla, nedopadlo by to najlepšie. A má špehov všade. Z pár študentov zo Slizolinu si urobila akúsi Inkvizičnú čatu. Znie to hrozne. Bude lepšie, keď pôjdeš, Kings. Aj keď nechcem, ale..."

„Máš pravdu," prikývol, „nechcem vyrábať Dumbledorovi problémy."

„Prisahám, že mu to všetko poviem a vytrpím jeho prednášku," vravela.

Kingsley sa zamračil. Prečo to neustále musela brať na ľahkú váhu? Čo nevidela, aký neskutočný strach dnes mal? Mali veľké šťastie, že mal také dobré pozorovacie schopnosti a všimol si nepatrný pohyb na tmavej ulici.

Naozaj nevedel, ako má tej žene vysvetliť, že to nie sú len plané varovania. Že naozaj má prestať vyhľadávať nebezpečenstvo a hazardovať nielen so svojím životom.

„Prepáč, Kings," povedala po chvíľke, keď si zrejme všimla, ako zatína sánku a mračí sa, „nechcela som, aby to zase tak vyznelo. Sľúbila som ti, že tu ostanem, že budem počúvať a naozaj to chcem dodržať. Aj ja mám strach. To dnešné prepadnutie mi otvorilo oči."

Nemal na výber, iba jej veriť a dúfať, že to myslí vážne. „Malia, ja len nechcem, aby sa ti niečo stalo."

„Mala som šťastie, že si tam bol. Si môj hrdina," usmiala sa na neho a objala ho rukami okolo krku.

Zrýchlil sa mu tep a srdce mu bilo ako splašené. Necítil sa ako hrdina, ale z jej úst sa to dobre počúvalo. Páčilo sa mu, že sa pri ňom cíti bezpečne a páčilo sa mu, že ju mal takto blízko. Mohol jej opäť položiť ruky na boky a pritiahnuť ju k sebe bližšie. Triasla sa, ale nebolo to od zimy.

Keď ho pobozkala, svet sa zastavil. V tej chvíli bol najšťastnejší muž na svete a bolo mu jedno, že ich možno čoskoro čaká vojna. Teraz pre neho existoval iba tento okamih a žena, ktorú mohol držať v náručí.

„Nechcem, aby si šiel, ale musíš," riekla mu pomedzi bozky.

„Uvidíme sa."

„Skôr ako si myslíš, ty môj hrdina." Odtiahla sa od neho a žmurkla.