Change...~SK~

Ďalšia pohroma

Od kedy som Kisemu oznámila že odchádzam ubehli 2 týždne. Ale ten čas rychlo beží. A teraz je na čase to povedať Hane. Konečne sa spamätala aspoň trochu z tej smrti. No a teraz ju čaká ďalšia pohroma. Momentálne prebieha matematika a ja dopočítavam posledný príklad. Hodina končí o 10 minút a tým aj celá táto otrepaná škola.

Aký je ten výsledok. .... hmmm- ....
58,59,60,61,62... Výsledok je 62.

Písomku som položila na učiteľkin stôl a začala sa baliť.
O chvíľu sa rozozvučal zvonček, ktorý oznámil koniec hodiny.
Z triedy som vybehla rýchlosťou svetla a vykročila som zo školy.
Hľadala som Hanu. Hm- vždy ju hľadám. Ale dnes som ju nevedela nájsť. Už hádam všetci študenti vyšli von a Hani nikde. Sadla som si na schody s úmyslom počkať ju.
A tak si čakám, čakám. Čakám si asi 10 minút keď tu Hana výde zo školy s neznámym chlapcom.
,, Oo ahoj Kira! Pozri koho som spoznala. Toto je Fumei. Je to syn mojej mamy kamarátky. " Hana ukazovala na Fumeia.
,, Uhm teší ma!" falošne som sa usmiala a podala mu ruku
,, Aj mňa, " milo sa chlapík usmial späť
Myslím že je trochu teplý. Tak trochu dosť. Ale Kira neodsudzuj všetkých. Aj Kise ťa skoro zabil dverami a prvý týždeň si sa na neho pozerala škaredo. A na koniec je to celkom faj tipek.
Na pol ceste sa od nás Fumei odpojil a nastal ten divný pocit kedy niečo čo nechcete musíte.
Keď sme prišli pred Hanin dom prišlo trápne ticho. Mydlila som si ruky a pozerala sa na nohy: ,, Ehm- Hana musím ti niečo povedať.
Odchádzam do Kyota," rozprávala som potichu a pomaly, ,, musím tam ísť bývať kvôli maminej práci a nesien tu zostať lebo že vraj som moc malá. Ale keď ja nechcem lebo tu mám teba a Kiseho a iných spolužiakov. A všetko mi tu bude chýbať. Čo ak budú ako tí predtým a budú ma byť? Ako to bez teba zvládnem? A čo ty nebud ti chýbať. Hana si moc ticho, povedz niečo. " začala som zo seba sypať hŕbu viet
,, Č- čo? To nie... A kedy odchádzate? O Bože neviem čo na to mám povedať. Možno jedine to že mi budeš chýbať. A že sa to budem bez teba snažiť prežiť. Ale ja neviem. Musíš mi každý deň volať. Lebo si všetko čo mám. Len teba a mamu. Tak kedy odchádzate?" Hana sa roplakala a toto bolo asi najviac súvislých po sebe nasledujúcich viet za sebou čo kedy povedala
,, Mno odchádzame o týždeň ale, všetky veci už máme zabalené. A mama už čaká na sťahovákov. Prepáč že som ti to nepovedala skôr ale, nechcela som ťa trápiť. " objala som ju okolo ramien a pritisla som si ju k sebe.

Mama celé dni nič iné nerobila leb balila a upratovala. Ooo a ešte pobehovala po dome a nariekala že nevie kde čo ma. No a ja sa som odpočítavala dni do odchodu. Momentálne je to jeden deň. Deň keď som nešla do školy len aby som sa mohla pobaliť. A rozlúčiť s priateľmi. Svoje vysvedčení som už mala. Skôr ako veštci ostatný. Aké úžasné. Znamenalo to však to že moje koncoročné testy sa konali o mesiac skôr. No a známky boli výborné. Nie málo ľudí mi hovorili šprtka. Samé jednoty však podľa mňa nie sú nikdy na škodu a hlavne nie na tú školu na ktorú prestupujem. STREDNÁ ŠKOLA RAKUZAN.

---------
Ahojte. Tak zase tu je nejaká časť. Po hodne dlllllhej dobe. Tak trochu to nestíham. Veď viete musím opraviť známky, plus tréningy a ešte som sa k tomu začala učiť rusky. Oooo aké zaujímavé. Ale od toho tu niesom aby som sa vám s tým vychvalovala. Nie, chcem sa len poďakovať že ste si to prečítali. A že máte so mnou strpenie. Budem ďakovať za votiiky a komentiiky a hlavne za citkanie. No a chcem vám ešte povedať. Na mojom profile je ff (We are sa volá keby niečo) no a je tam len jedna časť. Ja by som aj chcela napísať druhú len je to zložité. Píšem to s LinPham4 a teraz nám zakázali v škole mobily. No a tú prvú sme písali len v škole keďže ona býva na jednom konci deduna a ja na druhom. Kazda mame inak voľný čas tak sa moc nestretavame pomimo školy. Ale keď sa bude dať tak napíšeme aj druhu kapitolku. Len to je zložitejšie. Tak Prepáčte. <3 <3<3