13 reasons why || scorily ff

Kazeta 4, Strana A

Poviete mi síce, že o nič nejde... ale som osamelá.

Ľudia sú spoločenský druh.

Aby sme prežili, spoliehame sa na vzťahy. Aj tie najzákladnejšie sociálne interakcie nám pomáhajú udržať sa nažive.

Štatistiky dokazujú, že subjektívny pocit osamelosti môže zvýšiť pravdepodobnosť predčasnej smrti o 26 %.

Ak to znie, akoby som citovala zo školskej učebnice...

Je to tak.

Škoda, že sa ju nikto neobťažoval čítať.

A poviem vám... existujú rôzne spôsoby, ako sa cítiť osamelo. Nehovorím o záhradnej osamelosti v dave. To predsa všetci zažívame denne.

A nie je to osamelosť typu "kedy si nájdem lásku". Alebo osamelosť typu "obľúbené deti sú na mňa zlé".

Obľúbené deti sú vždy zlé, tak sa stávajú populárnymi. Ja viem. Ironické. Ale nič nové.

Osamelosť, o ktorej hovorím, je tá, keď máte pocit, že vám nezostalo nič.

Nič.

A nikto.

Akoby ste sa topili a nikto vám nehádže lano na pomoc.

Keď "predmet" tejto nahrávky použil svoje zákerné kúzlo... tak som sa cítila. A keď ste takí osamelí, siahnete po čomkoľvek... bez ohľadu na to, aké hlúpe sa to môže zdať.

A hodiny komunikácie by mohli byť vrcholne hlúpe... ako už vieš.

Všetci to potrebujeme. Ľudský kontakt.

Hodina komunikácie, nech už je to akokoľvek bláznivé, bola pre mňa ľudským kontaktom.

Až kým mi niekto v tej triede neprerušil záchranné lano... niekto, kto je známy tým, že je milý. Poviem vám, kto to je... ale budete si musieť počkať. Budem sa s tebou hrať myšlienkové hry, tak ako si sa ty hral so mnou. 

Stalo sa to po Valentínovi... keď naozaj cítiš ten nedostatok ľudského kontaktu.

Najmä keď nadviažeš kontakt s nesprávnym človekom. To je úplne nová úroveň osamelosti. Ale cez to všetko... stále chceš veriť, že na svete sú aj dobrí chlapci.

V tú noc si bol milý. Na valentína, po omyle s Frankom si si ku mne prisadol ty. Len si tam sedel a nechal si ma, aby som ťa ignorovala... až to bolo takmer komické. Bol si taký milý, presne ako povedala Kat, kedysi dávno.

Tak sladký...

Vitaj na svojej kazete, Theodore.

Pre tých, ktorí nie ste Theo, si môžete oddýchnuť. Aspoň nateraz.

Čo sa týka teba, Theo...

Zaujímalo by ma, či si niekedy pocítil, aké je to byť osamelý... Tak ako ja v tú noc. Dá sa to vôbec poznať, keď si jeden z najobľúbenejších športovcov, a nie jedno z tých deciek, ktoré sedia samé v jedálni a schovávajú sa za knihou?

Všimol si si nás niekedy? Okrem teda toho jedného razu, keď si za mnou prišiel a pokúšal sa ma zbaliť sladkými rečami. Ja som ťa slušne odmietla, Ale ty si povedal niečo hlúpe, Theo... a ja som na teba kričal.

To je to. Mal si to nechať tak. Ale ty si to tak nenechal. Nepáčilo sa ti, že ti niekto povedal nie.

Pretože chlapci ako ty dostanú všetko, čo chcú, však?Možno si myslíš, že si zaslúžiš všetko, čo dostaneš... a ešte viac.

Možno si si len zvyknutý počúvať povzbudzovanie davu. Oh ako ťa všetci zbožňujú, keď skóruješ v metlobale.

Možno si nevieš predstaviť, aké to je byť na vedľajšej koľaji, Theo... ako väčšina z nás.

Nevieš si predstaviť, prečo by malý kúsok papiera mohol znamenať tak veľa. Pamätáš na tie anonymné vrecúška z hodín komunikácie, na kotrých sme sa stretávali?

Možno nevieš, aké to je, keď potrebuješ záchranné lano, Theo.

Deň po tom, čo si ma urazil v jedálni, bolo moje vrecúško na komplimenty prázdne.

Dokonca tam nebol ani ten roztomilý zajačik, ktorý sa tam zvyčjne objavil minimálne párkrát do týždňaKoncom druhého týždňa som už vedela, že sa niečo deje.

Možno som to mala nechať tak, ale neurobila som to.

Napísala som ti list. Vyliala som si srdce, otvorila som sa osobným veciam, ktoré som nemala odvahu nikomu priznať:

Ako ťažko sa mi žilo, ako som sa cítila osamelá a ako tie hlúpe komplimenty pre mňa niečo znamenali. A potom som nastražila pascu. Nalepila som ten list do svojho vrecúška s podozrením, že práve ty mi lístočky kradneš.

Dúfala som, že keď si ten list prečítaš, pochopíš to, uvedomíš si, ako veľmi som potrebovala tie hlúposti, ktoré si mi kradol.

Ale hádam som nestála ani za reakciu. Prečo ja, Theo?

Prečo ja?

Cítila som sa zúfalo, tak som napísala niekomu, koho som považovala za priateľa. Napísala som ti, Roxanne. A ty si povedala, že prídeš. A potom si neprišla.

Chápem to, Rox... Odviezla som ťa domov.

To nás zjavne ale opäť neurobilo priateľkami... Svoje pocity som krátko vystihla na servítku kaviarne, ktorej som ťa čakala a na druhý deň ju vložila do triedneho vrecúška na hodine komunikácie.

Takže hádam som už nemala žiadnych priateľov... vôbec....

Potvrdilo sa to na jednej zo spomínaných hodín.

"Dobre, je čas pozrieť sa do našej anonymnej triednej diskusnej tašky a zistiť, čo máme tento týždeň." Učiteľka vyťahovala papieriky, prečítala ich nahlas a každý z nich sme krátko vydiskutovali.

"Čo ak jediný spôsob, ako sa necítiť zle, je prestať cítiť čokoľvek, navždy?" Dostali sme sa k môjmu papieriku.

Musel si vedieť, že som napísala ten odkaz, Theou. Ale ty si len držal hubu. Nechal si všetkých, aby si mysleli, že to bola Skye, pretože sa ma trochu zastala. 

Prečo si sa nevyjadril ty?

Mám takú teóriu, Theo. Mám teóriu, že aj ty si osamelý.

Je to možné?

Ako osamelý by sa mohol cítiť veľký Theo Nott? Možno takým spôsobom, pri ktorom si myslíš, že ťa nikto naozaj nevidí.

Poznám ten druh osamelosti. A ty?

Nikto nevie, čo sa naozaj deje v živote iného človeka. A nikdy nevieš, ako to, čo robíš, ovplyvní niekoho iného...

Ak to platí pre mňa, musí to platiť pre každého.

Dokonca aj pre roztlieskavačky. 

Či aj metlobalistov...

Ak sa ti kapitola páčila, hoď hviezdičku ;)  (viem že to nikoho nezaujíma ale momentálne som na výmennom pobyte, a zvládať dve školy plus watt je trochu ťažké... <3 prajem prekné sviatky)