„Ty si ma práve udrela?" spýtal som sa jej s jemný úsmevom na tvári. To dievča má práve udrelo knihou do hrude.
„Mala som na to právo, zízal si a to ma nesmierne rušilo!" znovu prešla ku oknu a sadla si na jej obľúbené miesto.
„Čuduješ sa mi vôbec...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Prihlásila som sa na Stanford.” z ničoho nič som na nich vyhŕkla.
Už sme pri tom stole sedeli vyše tridsiatich minút a ešte stále sa nedostali k pointe celej tejto večere.
Nechápte ma zle, mám rada svojich rodičov ale toto nie sú oni.
Toto nie sme my.
Nie sme táto dokonalá rodinka ktorá zvykne mávať spoločne večere, ktorá spolu zvykne tráviť čas. Tým sme prestali byť už roky dávno.
Síce tu teraz môžeme sedieť a predstierať, stále to bude len prestieranie.
Zo začiatku sa to zvládalo ťažšie no zvykla som si.
Navyše, teraz mám okrem Ollieho dvoch nových členov mojej...rodinky.
V miestnosti pri mojich slovách nastálo úplne ticho. Otec sa skoro zadusil a mama si pre zmenu radšej priložila pohár vina k ústam.
„Na tú školu som sa plánovala prihlásiť už dlho. Už nedostanem štipendium ale mohla by som vám s tými peniazmi pomôcť. Začala by som pracovať aj mimo kníhkupectva. Po zvyšok prázdnin by som dokázala zarobiť aspoň nejakú čiastku a potom by som pokračovala s privyrábaním popri štúdiu.” začala som sa nervózne hrať so svojím náhrdelníkom - tak ako to už mám zvykom - a očami som zablúdil od otcovej tvári k tej matkinej.
„Viem že je to súkromná škola a že to bude chcieť naozaj veľa peňazí ale veľmi rada by som tam chcela chodiť.” dopovedala som a nakoniec zabodla pohľad na zem.
Nechcela som vidieť ich reakciu. Vedela som aká bude. No aspoň som nazbierala odvahu povedať im o svojom mini sne.
„Stanford. Nie je to náhodu v Kalifornii?” spýtal sa otec aj keď už dávno vedel odpoveď.
„Ehm...” prikývla som a zdvihla pohľad.
„Myslel som si že chceš ísť na jednu s medicínskych škôl tu v Nevise alebo v Krištofovi.” hlesol otec a to mi doslova zlomilo srdce.
„Medicína? Otec, to som nikdy nechcela. Vieš že neznášam injekcie a nemocnice ešte viac. Nikdy som nechcela byť doktorkou. Vieš, vlastne sa ani nečudujem že si až tak zaskočený z môjho výberu školy. Nevieš o mne absolútne nič.” prehovorila som a natiahla som sa po pohár s vodou s ktorého som si odpila.
Z hora sa zrazu ozvalo jemné rozbitie a ja som si zavrela oči. „To je Ollie. Idem mu dať najesť a potom si ľahnem. Ďakujem za večeru. Ak ma teraz ospravedlníte.” postavila som sa zo stoličky, zobrala som zo stola jahodový muffin a pobrala sa hore. Takže s plateným to bude menší problém.
Slzy som mala skoro na krajíčku. Vedela som že to bude komplikovane no nečakala som že to bude až takéto zlé.
Prešla som po schodoch hore a zamierila si to do svojej izby.
