„Ty si ma práve udrela?" spýtal som sa jej s jemný úsmevom na tvári. To dievča má práve udrelo knihou do hrude.
„Mala som na to právo, zízal si a to ma nesmierne rušilo!" znovu prešla ku oknu a sadla si na jej obľúbené miesto.
„Čuduješ sa mi vôbec...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Vedela som kde sme. Môj dom sa nachádzal len pár ulíc od týchto priestorov. „Bývaš tu?" spýtala som sa keď sme konečne začali spoločne kráčať k čiernym dverám.
„Nie, ale vlastním to. Je to moja súkromná mini posilňovňa a druhý priestor do ktorého práve teraz smerujeme." z vrecka vytiahol kľúče a o chvíľu sa dvere otvorili.
Xander mi dal najavo aby som vošla dnu a oficiálne, naše rande sa začínalo.
„Ako som už predtým spomínal, toto nebol môj oficiálny plán. Od doby kedy som dostal tvoje číslo, kedy som ti pobozkal líce, som sa rozhodol naplánovať rande. Dráha reštaurácia, nádherná večera. Okolnosti sa však zmenili, nie tak dávno si si prešla výplachom žalúdku a taktiež viem že sa v prítomnosti mnoho ľudí necítiš dobre a tak sme teda tu."
Zistil že sa v prítomnosti ľudí necítim pohodlne. Ako na to prišiel? Zakaždým sa to snažím zakryť.
Vošli sme do akej si obývacej miestnosti. Nebola to presne obývačka ktorá sa nachádza v domoch a bytoch, ale bolo to obývateľné miesto.
Celkovo tu boli tri dvere. Jedny boli vchodové - tie ktorými sme sa sem dostali - druhé som len tipovala že by mohli viesť do kúpeľne a pravdepodobne tie tretie mohli byť od telocvične.
Okrem dvier to však malo dve šedé - mäkko vyzerajúce - pohovky, stôl, kreslo - veci ktoré bežne nájdete vo vašej obývačke.
Čo mi však udrelo do očí ako prvé, bola gitara ktorá ležala na gauči. Ako ďalšie som zbadala pár papierikov pokrčených a pohádzaných po zemi.
Vyzeralo to tu akoby tu niekto naozaj trávil svoj čas.
„Jasné, ten neporiadok si nevšímaj. Včera som nemal možnosť to tu ísť úplne nachystať, stihol som len priviesť tašky a hneď som sa musel vrátiť do bytu." hlesol a očami sa mu akoby prehnala spomienka niečoho čo mu bránilo vrátiť sa sem.
Jemne som sa pousmiala a otočila sa na neho. „Ja si myslím že je to tu viac než nádherné. Nato že v týchto priestoroch nebývaš to tu máš naozaj dobre zariadené, a to som ešte nevidela ani tú tvoju súkromnú telocvičňu."
Bolo nezvyk sa behom pár hodín tak často usmievať. Ten pocit som neprežívala už dávno. A začínam si uvedomovať že mi to celkom aj chýbalo.
„Tak fajn, urob si tu pohodlie, posaď sa, hlavne sa cíť pohodlne." rozprával na mňa zatiaľ čo pobral všetky papieriky a všetky až na jeden hodil do koša na celkom druhej strane miestnosti. Ten jeden papierik si zastrčil do predného vrecka na nohaviciach a prešiel ku stolu.
„Hráš?" spýtala som sa ho a svojimi končekmi prstov som prešla po strunách na gitare.
Sadla som si vedľa nej a zdvihla zrak na siluetu muža pár metrov predo mnou.
